Do autobusu nás Majka vyhnala zasa o niečo skôr ako zvyčajne. Rozhodla sa, že mimo oficiálneho programu nás vezme ešte aj na Dalsnibbu. Dalsnibba je hora s výškou 1476 m nad morom a je z nej mimoriadne krásny výhľad na okolie i na samotný Geirangerfjord. Až úplne na vrch vedie platená cesta, ktorá je otvorená iba niekoľko rokov a už sa uvažuje o tom, že keď sa splatí, bude zdarma. Na vrchole býva častokrát sneh i v lete, my sme však také šťastie nemali. Na vrchole sneh síce nebol, ale všade okolo, na to, že bolo leto, ho bolo dosť.
Hoci bol hore krásne, bolo sa treba pobrať dole. V Geirangeri nás už čakala lodička, ktorá nás mala povoziť po rovnomennom fjorde, ktorý je považovaný svojou scenériou za jeden z najkrajších fjordov v Nórsku vôbec a od roku 2005 je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Geirangerfjord je iba relatívne krátka vetva Storfjordu (Veľkého fjordu), meria 15 km a jeho najznámejšou atrakciou je vodopád Sedem sestier a hneď oproti nemu Nápadník. Vraví sa, že Nápadník sa neustále snaží nahovoriť jednu zo sestier. Nikto však dodnes nevie ktorú.
Trošku sme sa zamýšľali nad tým, ako si môžu Nóri do fjordu zapísaného do UNESCO pustiť takúto veľkú dymiacu opachu. Buď je to, čo ide z lodného komína, čistá para, alebo peniaze z cestovného ruchu od platiacich turistov sú mocnejšie ako ochrana prírody.
Od mestečka Geiranger smerom na Troliu cestu vedie Orlia cesta. Je mimoriadne strmá, mimoriadne kľukatá a zvládajú ju len naozaj skúsení vodiči. Pre osobné autá je ešte v poriadku, autobusy tam však majú problém. CK Bubo si prenajíma domáce spoločnosti s domácimi šoférmi, ktorí už po tých cestách majú svoje odjazdené. Vedia, kedy pribrzdiť, kedy pridať a kedy zastaviť. Občas sa však stane, že sa stretnú na zákrute dva autobusy a v druhom sedí napr. poľský šofér. A tak sa stalo, že sme sa síce horko-ťažko obišli, ale zatiaľ čo my sme už boli o dve hodiny niekoľko kilometrov ďalej, ten nešťastný poľský autobus uviazol o pár zákrut nižšie a zablokoval tým celú Orliu cestu.
Niekde kúsok pod vrchom Orlej cesty Nóri umiestnili vyhliadkovú plošinu. Z plošiny je božský výhľad na fjord, lenže plošina i parkovisko sú maličké a ľudí veľa. Preto sa neodporúča kochať sa dlho a nehovoriac o tom, že šofér musel zostať v autobuse, keďže odparkoval tak, že zablokoval 5 áut. Inak sa nedalo a my sme boli radi, že sme mohli zostať aspoň na chvíľočku na krátku...
Trol
je bytosť zo severských báji a povestí. Nikto ich nevidel, ale všetci vedia, že existujú. Žijú všade možne, hlavne v skalách, v okolí ciest a pod mostami. Sú zlí, jedovatí, škodoradostní, do všetkého sa montujú, všade zavadzajú. Vraví sa, že trolovia sú takí práve preto, lebo sa snažia kopírovať ľudské vlastnosti, a teda, ak sa k nim budete správať slušne a s úctou, budú sa k vám takisto správať aj oni. Keď teda stretnete niekedy nejakého trola na úzkej ceste a nebudete sa vedieť vyhnúť, tak nečakajte, že sa vám uhne ako prvý, skôr vás vytlačí z cesty alebo vám podrazí nohy. Trolovia ovplyvňujú mnoho vecí, ktoré sa v Nórsku dejú, sú pánmi severu a ľudia ku nim aj tak pristupujú. Aby si ich naklonili a udobrili, stavajú a budujú im príbytky, varia im kašičky a dávajú im ich pred dvere. Poväčšine sú škaredí, ale napríklad taká trolka Huldra je pomerne veľká mrcha, ktorá dokáže oblázniť nejedného smrteľníka. Keď jej smrteľník podľahne, nikdy sa už nedostane späť do sveta ľudí. Trolovia sú aj veľký pôžitkári a najradšej majú, keď ich trolky škrabkajú na hlave a vo vlasoch. Prečo práve tam, to nám neprezradil ani jeden, ktorého sme nestretli a nevideli.
Tak ako ovplyvňujú trolovia bežných ľudí, tak ovplyvňujú i podnikateľov a firmy. Darmo si niekto naplánuje krížom cez krajinu cestu, keď sa to trolom nebude páčiť, firma nepostaví nič. Základný kameň sa im skotúľa do doliny, keď ho privalia späť, tak sa premiérovi zlomí kladivko. Ak sa už náhodou dostanú do ďalšieho štádia, mizne im z áut nafta, mizne im náradie, kazia sa stroje. Podoba so Slovenskom čisto náhodná. V Nórsku za to môžu trolovia. Všetky cesty, ktoré sú vybudované, sú odsúhlasené týmito bytosťami. Aj preto mohla vzniknúť cesta s prevýšením okolo 800 metrov a jedenástimi serpentínami zvaná Trolia.
Pod Trolou cestou bolo parkovisko. Cestujúci smerujúci hore sa na ňom zastavovali, aby nechali vychladnúť svoje autá a nabrali síl pred výstupom. Tí, ktorí smerovali dolu, sa na ňom zastavovali, aby nechali vychladnúť svoje autá, hlavne brzdy a zrejme aby aj tak trošku rozdýchali to, čoho boli svedkami. Cesta dolu môže byť pre slabšie povahy pomerne stresujúcim zážitkom. Veľké hĺbky a nízke kamenné múriky, ktoré sa tvárili ako zvodidlá, a ktoré by mali zabrániť zrúteniu sa auta alebo autobusu do priepasti, boli v podstate iba na ozdobu a všetkým bolo jasné, že v prípade zlyhania bŕzd by slúžili len ako malý bezvýznamný retardér. Niektorí si svoju zlosť na tých malých a škodoradostných tvorov, ktorí ľuďom povolili vybudovať práve takúto cestu, vyventilovali na značke nachádzajúcej sa práve na parkovisku pod ňou. My sme nič neventilovali, lebo sme vedeli, že nie je dôležité, po akej ceste idete, dôležité je, aby ste po nej prešli dobre a bezpečne. Misiu sme splnili, deň ukončili. Zájazd sa blížil ku koncu, čakal nás už len posledný deň..
Súvisiace články:
http://marianletko.blog.sme.sk/c/362163/norsko-zlaty-trojuholnik.html
http://marianletko.blog.sme.sk/c/363630/norsko-bergen.html
http://marianletko.blog.sme.sk/c/364410/norsko-z-bergenu-do-maloy.html
http://marianletko.blog.sme.sk/c/365755/kupanie-sa-v-atlantiku-majak-na-konci-sveta-a-duhova-cesta.html
