CK Bubo má vo zvyku robiť pre svojich klientov zastávky na tých najčudnejších miestach, ktoré iné cestovky okľukou obchádzajú, prípadne ich ani nepoznajú. Preto nás pred príchodom na pláž vypustili na jednom mieste, skoro úplne na konci sveta, cez ktoré sa nedalo prejsť. Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, museli sme sa otočiť. Na tom mieste nebolo nič, len z mora trčalo kus skaliska. Rozhodne to nebola tá najkrajšia vec, ktorú sme v Nórsku videli, ale tak trochu pripomínala E. T. Mimozemšťana, a tak by bola škoda, keby sme si ju nezvečnili. A možno by ani nebola, ale čo sme tam mali robiť, keď sme tam už boli.
Byť pri Atlantiku a nevyčvachtať sa v ňom? Toto som ani neriešil a bol som rozhodnutý skočiť doň za každú cenu. Našťastie, tomuto plánu nič nestálo v ceste. Počasie nám bolo mimoriadne naklonené a okrem druhého dňa nepršalo ani raz, ba čo viac, teploty sa šplhali k tridsiatkam, čo teda v Nórsku dobrým zvykom nebýva. Krásnej bielej pláže sa naše nohy dotkli okolo 11. hodiny, keď teplota vzduchu bola už 19 stupňov a voda mala podľa sprievodkyne Majky 14 stupňov. V tomto si s ňou dovolím polemizovať a tvrdím, že voda taká teplá nebola. Podľa mňa mala stupňov len trinásť. Hádať sa však nebudem. Nezmrzol som. Pipík mi zostal, to je hlavné.
Po osviežujúcom kúpeli sme vyrazili k majáku na konci sveta. V tomto je Bubo troška nekonzistentný, keďže v itinerári píšu, že v tomto majáku straší, ale keď som sa pýtal na jeho príbeh, dozvedel som sa, že je to jediný maják v Nórsku, v ktorom nestraší. :-) Nech je ako chce, vyrazili sme k nemu s nadšením a odhodlaním. Nikomu sa nič nestalo, nikto sa nezbláznil, nikto nikoho nestrašil, žiadne strašidlo sa tam nevyskytlo a ak sa vyskytlo, nikto ho určite nevidel. Samého seba nerátam.
V majáku sa dá ubytovať, takže pre tých prudko romantických, ktorí ešte nevedia, čím prekvapiť svoju najdrahšiu polovičku, môže byť tento maják veľmi dobrá voľba. My sme tam ubytovaní neboli, takže nastal čas pohnúť sa ďalej.
Naša ďalšia zastávka bola najslávnejší a najznámejší ľadovec Nórska Briksdalsbreen. Napriek tomu, že je mohutný a krásny, niet sa veľmi nad čím vytešovať. Bol už aj väčší aj mohutnejší, aj krajší. Ľadovec sa rok čo rok zmenšuje. Po celej ceste k nemu sú rozmiestnené tabuľky, na ktorých bol uvedený rok a miesto v údolí, kde sa v tom ktorom roku ešte nachádzal. Žalostný pohľad.
Vedie k nemu ľahká hodinová prechádzka nádhernou nórskou prírodou. Všade okolo sú stromy, v ohrádkach sa pasú kozy, vedľa vás zurčí mohutný potok napájaný roztápajúcim sa ľadom, pred sebou vidíte samotný ľadovec a nad tým všetkým je nemiznúca dúha. Niekedy aj dve až tri naraz.
Táto "dúhová cesta" sa končil pod ľadovcom, pri studenom ľadovcovom jazere. Pôvodnú myšlienku okúpať sa aj v ňom sme rýchlo zavrhli. Táto oblasť je totiž národným parkom. Jazerom sa môžete kochať, môžete si doň omočiť prst alebo aj dva. Kúpať sa v ňom je však prísne zakázané Ak by predsa len niekto neodolal, mal by rátať s tým, že je treba mať v peňaženke 6 000 nórskych korún na pokutu. Ja som nemal, tak som si iba omočil.
Cestou späť sme si ešte posedeli a oddýchli na jednej z niekoľkých lavičiek, ja som sa pohral s niekoľkými okolo sa vyskytujúcimi kozami, na parkovisku v obchode so suvenírmi sme kúpili knihu o Nórsku a ďalšieho trola do zásoby a vyrazili k nášmu ďalšiemu ubytovaniu. Už sme potrebovali oddych. Na druhý deň nás totiž čakalo niečo, čo v Nórsku nie je možné nevidieť. Cesta trolov...
