ŽDJC je ľahko nenormálne divadlo. V normálnom divadle sú aj herečky, v tomto si vystačia iba s mužmi. Vidieť potom v hre fúzatého starého pána hrajúceho ženskú úlohu je síce ľahko negustiózne, ale tu bežné. V normálnom divadle sa hrá. V tomto síce tiež, ale iba v druhej časti. V prvej sa nehrá, v prvej sa rozpráva. Je to prednáška o Járovi Cimrmanovi, o jeho prvenstvách, o jeho objavoch a úspechoch prakticky vo všetkých oblastiach. Prvá časť je venovaná úvodu do deja a obsahu hry. Je to preto, lebo keby najskôr zahrali hru a diváci by zistili, že bola tak strašne slaboduchá, na ich prednáške by potom nezostal nikto.
Samozrejme, je to vyjadrenie samotných divadelných protagonistov, s ktorým sa absolútne nedá stotožniť, lebo ich hry i prednášky sú fakt dobré. Ale zasa nie pre každého. Moji rodičia asi ešte dnes nechápavo krútia hlavou a rozmýšľajú, na čom sa ich ratolesť pred tými 15 rokmi pochechtávala. Lebo ŽDJC nie je o salvách a výbuchoch smiechu, je to o počúvaní, niekedy o rozmýšľaní a až následnom smiechu.
Lebo to nie je humor ako od Pročka, keď Jožo vypučil oči a tváril sa, že ondie a to samotné stačilo, aby sa ľudia išli popučiť od smiechu. Na človeku, ktorý si vedel uťahovať a stresovať druhých, ale sám nevedel vtip a nachytávku prijať, nie je nič smiešne, skôr úbohé. V ŽDJC toto nehrozí. V tomto divadle sa nerozpráva o skutočných ľuďoch, čiže nie je koho uraziť a keď si z niekoho skutočného predsa len srandu spravia, tak väčšinou zo seba. Ich humor je postavený na bežných udalostiach, činnostiach, na dvoj- a niekedy aj viaczmyselnostiach a častokrát je ľahko absurdný. Niekedy až tak, že diváci sami nevedia, či sa majú či nemajú smiať, či to už je pointa alebo tá ešte len príde.
Pred dvomi rokmi sme boli v Prahe. ŽDJC nebolo ako priorita, ale chystal som sa tam. Vzhľadom na moje mizerné, vlastne nijaké vedomosti o divadle, keď nepočítam to, že viem o existencii divadla, som, samozrejme, ani len netušil, že existuje niečo také, ako sú divadelné prázdniny. Na živo som ich teda nevidel a trošku to ľutujem, lebo všetci to sú už starší páni a jeden z nich, zakladateľ divadla Ladislav Smoljak, je už po smrti. Zomrel v roku 2010, takže ich najsilnejšia zostava sa už nikdy nezopakuje. Tak sme aspoň zavítali do Petřínskej rozhľadne, v ktorej suteréne je inštalovaná stála expozícia venovaná Járovi Cimrmanovi.
Pollitrák so zvončekom, keď bol prázdny, stačilo zacrngať.
Požiarnicky bicykel
Spojené lyže - napadajú ma dve možnosti. Aby sa pri lyžovaní nerozchádzali nohy alebo aby sa pri páde lyže nerozbehli každá opačným smerom. Pravdepodobne sa na nich Jára učil lyžovať.
Prelistoval som celý TV program až do Silvestra a ak som dobre hľadal, na všetkých slovenských i českých programoch, tento rok sa opäť žiadnej ich hry nedočkám. Je to škoda. Medzi tými Sám doma 1, 2, 3 až neviemkoľko, Madagaskarmi 5, 6, 7, 8 , Ľadovými dobami 10, 11 a tou zelenou ušatou a bruchatou príšerou by takáto "domáca" tvorba určite potešila nejedného človeka znudeného neustálym opakovaním tých amerických srač trápností.
Fanúšikovia Járy Cimrmana a divadla vedia... Čo možno nevedia je fakt, že na svete je nová webová stránka, nové info šapitó venované Járovi otvorené 11. 11. 2011 o 11. hod. a 11 min. a potom už na furt. Takže ak máte čas a chuť, vstúpte a bavte sa :-)
http://www.jarmara.at/
