Výzva bola, samozrejme, pochopiteľná. Kto by nechcel byť v spoločnosti Patrika Vrbovského a jeho Zvončeka šťastia, Ega, Sisy Sklovskej, Sisy Lelkešovej, Zory Czoborovej a iných celebrít...
Pri fejsbúúku to bolo podstatne jednoduchšie. Stačilo sa zaregistrovať a zrazu som začal existovať. Tušil som, že pri Smotánke to bude väčší problém a súčasne som dúfal, že s takou výzvou nepríde aj nejaká pohrebná služba.
Kontaktoval som všetkých, ktorí by mi mohli pomôcť. Celý manažment televízie. Napísal som Settelemu, Szczerbovi, Krejčimu aj Popescovi, Dumitrescovi a Hadžimu. Napísal som do Smotánky aj Vilovi do Modrého neba. Žiadna odpoveď. Ťažký oriešok.
Videl som, že mi nepomôže nikto, musel som si teda pomôcť sám. Podnikol som určité kroky a podarilo sa. V sobotu večer som si znova sadol pred televízor, vzal som si potrebné veci a čakal, čo sa stane.
Dúfal som, že si niečo všimne aj A. Ale ona nie. Nevšímala si ani mňa, ani televíziu. Stále len pobehovala s metlou a handrou a dookolo opakovala niečo ako papľuha lenivá, povaľač, darmožráč a darmošľap. Nerozumel som jej celkom presne, lebo som si kvôli hrkotaniu vedra musel dať hlasnejšie zvuk, ale znelo to nejako tak alebo veľmi podobne. V každom prípade som mal však neurčitý pocit, že keby som to počul, rozhodne by sa mi to nepáčilo.
Prišla na to až v nedeľu ráno. Otvorila chladničku a zúfalo zvolala.
Keď si už aj bol strčený v tej smotánke, to si ju fakt musel spráskať celú!!! Povedz mi, čo dám teraz do toho segedínu?
Bolo mi to jedno. Bol som rád, že existujem...
