O spolunažívaní so zvieratmi na dedine som už raz písal. Vospolok išlo o zvery, ktoré sa u nás objavili a ako prišli, tak aj odišli. Teraz to vyzerá tak, že naše spolunažívanie s ovcami bude mať trvalejší charakter.
Nič proti ovciam, sú to roztomilé tvory. Dokonca večerníček o baranovi Mariánovi a ovečke Evičke patril k mojim najobľúbenejším, i keď ma trošku štvalo, že mi sem-tam niekto akože zo žartu hovoril baran Marián. Už ma to neštve, teraz viem, že je to normálne meno. A okrem toho, nemám nič ani proti baranom. Tiež sú to roztomilé tvory. Presne ako ovečky. A jeden z nich dokonca aj pekne píše.
Lenže ovce a barany nie sú zajace, a teda vydávajú zvuky. To by samo o sebe ani problém nebol, ale susedove ovce sa správajú ako kohúty a bečia väčšinou ráno medzi pol siedmou a siedmou. Cez týždeň, keď vstávame do práce, sa to dá prežiť, je to také príjemné spestrenie rána. Najmä, keď je jeden z baranov zachrípnutý...
Horšie je to cez víkend. Ak si myslíte, že zvieratá vedia, čo je to víkend a túžia si aspoň vtedy trošku pospať, mýlite sa. Nevedia, netúžia. Majú celý víkend úplne v paži a je im úplne ukradnutý. Jediné, o čo im ide, je to sprosté žrádlo medzi pol siedmou a siedmou.
A tak keď v sobotu ráno začali tie svine biele chlpaté opäť vyvádzať, strčila A. hlavu pod vankúš, nad hlavou zopäla ruky a zúfalo zvolala: "Ježiš, Mária, svätý Jozef, zase tie zvery békajú." Hotový Betlehem...
Veselé Vianoce... Či Veľkú noc?...
