Miloslav Švandrlík
Kedysi som videl jeden film. Teda viac nevidel, ako videl. Vlastne pravda je taká, že som videl iba asi 10 minút a povedal som si, že taký hnus som dávno nevidel. Samý vojak a samé hrešenie a nadávky. Ten film sa volal Černí baróni. Telku som zhasol a vzal som si knihu. Niekedy v tom čase som objavil Švandrlíka a jeho humor. Taký nejaký iný. Nikoho neurážal, nezosmiešňoval. Švandrlík používal vo svojich knihách také slová, zvraty a vetné konštrukcie, ktoré som nevidel u žiadneho autora. Tento jeho svojský štýl ma vedel pobaviť vždy a všade. Ako som sa neskôr dozvedel od kamoša, tí, čo ma nepoznali, mysleli, že som ľahko švihnutý. Sedával som v autobuse vzadu, s hlavou sklonenou a prisprostasto som sa usmieval. A čítal Švandrlíka. A aj Čiernych barónov. Super kniha. Super film :-)
Lionel Messi
Na futbalovom ihrisku sa odohrávajú rôzne veci. Všetci sa snažia o to, aby to bola dráma, niekedy sa stane, že z toho vznikne komédia a v závislosti od ligy to býva aj tragédia. Keď už sa na ihrisku odohráva komédia a zároveň tragédia, vznikne Corgoň liga, ale to je už o niečom inom, takže späť k veci.
Keby ma po zápase Barcelona vs. Plzeň videli tí, čo ma nepoznajú, asi by si mysleli, že som ľahko švihnutý. Sedel som na gauči a usmieval som sa ešte dlho po zápase. Ten malý krpáň bol neskutočný. Neustále sledoval loptu, odrážal sa tam od súperových obrancov ako od gumenej steny, ťahal na bránu a strieľal z každej pozície. A skúšal to, i keď to nešlo a stále prepletal tými malinkatými nožičkami. Hral tak nejako inak.
Miloslav Švandrlík a Lionel Messi
Obaja sú majstri svojho remesla. (I keď Švandrlík, bohužiaľ, už nenapíše nič). Obaja majú svojský štýl a v tom, čo robia, sú fantastickí. Svoje pracovné nástroje ovládajú dokonale. Vedia zaujať, vedia zabaviť a vedia vtiahnuť do deja, do hry.
Nepotrebujem sa za každú cenu rehotať, mne stačí ten prisprostastý úsmev. Hlavne, aby trval dlho. Tí dvaja, vedia ako na mňa. :-)
