Zábava sa začala už v piatok večer a trvala až do utorka rána. V dedine to žilo. Hodovú sobotu sa nerobilo, nanajvýš sa nakŕmili zajace a sliepky a pokračovalo sa v hodovaní. Známi a kamaráti sa navzájom navštevovali, všade boli dvere otvorené, alkohol tiekol prúdom, ulicami prúdili davy, autá sa márne snažili prepletať medzi ľudmi, kolotoče točili od rána do večera.
Nedeľa bola sobote veľmi podobná. Akurát zábava bola prerušená jednou omšou a hodovým futbalom, v ktorom z nejakého dôvodu vždy vyhrali domáci. Bežne sa stávalo, že do kostola trvala cesta 20 minút, z kostola sa išlo celý deň. Prejsť zo stredu dediny až domov na začiatok či koniec bez zastavenia bola výzva pre silné povahy. Málokomu sa to podarilo. Takto sa utužovali vzťahy... Po omši už opäť fungovali kolotoče a pred svätostánkom stáli stánky s všelijakými hračkami, čačkami, mačkami vo vreci a cukrovou vatou.
Niekedy hodový pondelok pripadol na sviatok, ale keď aj nie, do roboty sa jednoducho nešlo. Brali sa dovolenky alebo náhradné voľná. Ten deň bol určený na oddych a na regeneráciu pred pondelkovým večerom. Pondelok večer sa ľudia schádzali pred krčmou, kde už bola pripravená miestna ľudová hudba a ich hostia z folklórneho súboru z Trenčína a opäť sa hralo, spievalo a tancovalo až do rána bieleho. Kto dostal dovolenku aj na utorok, ostal doma, kto nedostal, na prvý autobus do práce nastupoval rovno zo zábavy. Vyhraté mal ten, kto mal poobednú.
Dedo nám každé hody rozprával ten istý príbeh. Bol o kolotočárskej rodine Faltinkovcov, ktorí rok čo rok chodili do našej dediny a cítili sa v nej ako doma. Členovia tej rodiny chodili spolu s dedinčanmi do krčmy, popíjali a zabávali sa do neskorej noci či skorého rána. Jedno ráno išli takto spolu družne z krčmy a chlapi dostali nápad previezť sa na kolotoči. Chlapi si posadali na kolotoč, Faltínek kolotoč pustil a keďže bol unavený z celého dňa, a hlavne večera, zaspal. Tak sa chlapi začali točiť a po posedení v krčme to nebolo jednoduché. Už po chvíli im začalo byť zle. Volali na spiaceho kolotočára, aby ich zastavil, no jeho spánok bol silnejší než zúfalý krik točiacich sa chlapov. A tak, keď sa konečne zobudil a vypol kolotoč, našiel na ňom chlapov povracaných, pomočených a potentovaných...

Neviem, či je ten prípeh pravdivý alebo je to len jeden z tých príbehov, ktoré sa rozprávajú všade po Slovensku len s menšími obmenami. My deti sme sa však na ňom rok čo rok bavili, pretože napriek tomu, že sme ho už poznali, nechceli sme deda sklamať. Vedeli sme, že príde čas, keď nám jeho príbehy budú chýbať a budeme na ne len spomínať.
Ekonomická situácia sa, bohužiaľ, začína prejavovať aj na takých slávnostich, ako sú hody. Nepochybne, utužovanie kontaktov pokračuje. Ľudia sa stretajú stále. Stále sa je, stále sa pije. Hody u nás stále trvajú 4 až 5 dní, len ľudí akosi ubudlo. Už nie je na ceste odparkovaných toľko áut ako kedysi, už sa po dedine neprechádza toľko ľudí ako kedysi. Aj účasť na zábavách býva poslabšia. Mnohí sú pracovne v zahraničí, mnohí prácu nemajú, a tak šetria aj na hodoch. Mnohí ani radšej neprídu, lebo benzín je drahý, o kolotočoch ani nehovoriac.
Za mojich mladých čias stála jedna jazda 2 koruny. 50 korún nám stačilo na celé hody a vytočení sme boli na celý rok. Dnes stojí jedna jazda 2,5 eura. Jedna jazda je pre dieťa málo. A to ešte okrem reťazového kolotoča chce vyskúšať Kalypso, Freestyle a autíčka...
Chlieb a hry si ľudia môžu ešte stále dovoliť. Už nie je toľko chleba a ani rezňov. A ani tie hry už nie sú také veľkolepé. Smutné je, že čím bohatší je svet, tým menej si ľudia môžu dovoliť. Fakt je, že keď sa prestane hodovať štyri dni, svet sa nezrúti a nebudete to žiadna katastrofa. Minimálne to však bude škoda. Do zabudnutia zasa odíde maličký kúsok histórie a tradície...
Aby však tento blog neskončil v takom depresívnom tóne, dajme si na záver jednu veselú...