Prvý deň
Maroško vystúpil z lietadla na letisku Beauvais a ineď upaľoval na vecko. Medzitým sa všetci zhromaždili v letiskovej hale pri východe. Vybral sa za nimi, no skôr ako sa dostal von, odchytil ho uniformovaný a ozbrojený strážnik a začal naňho hovoriť úplne neznámou rečou.
V tomto momente treba podotknúť, že pre Maroška je úplne neznáma reč každá, ktorá nezahŕňa slovenčinu, češtinu a kúsok taliančiny. Bolo mu jasné, že od ozbrojeného francúzskeho príslušníka žiadnu takú reč očakávať nemôže, a teda mu bolo aj jasné, že bude mať problém. Mal.
Treba ešte povedať, že Francúz sa snažil a dával mu na výber viacero možností, v Maroškovi však nezarezonovala ani jedna. Skúsil to naňho teda predškôlkarskou, takmer až batoľatskou angličtinou. Maroško bol relatívne spokojný, lebo tomu už rozumel. Odpovedať však nedokázal. To už bolo na jeho mentálnu a jazykovú výbavu príliš. Potiaľ až jeho jazykové schopnosti nesiahali.
Francúza nakoniec uspokojil slovíčkom Viena, ukážkou dokladu totožnosti a niekoľkých eur, ktoré mali symbolizovať jeho solventnosť, a teda prínos pre francúzsku ekonomiku. Potom ešte na nejaké otázky odpovedal pomykaním pliec. Príslušník usúdil, že Maroško pravdepodobne terorista nebude a pustil ho za ostatnými zo zájazdu do krajiny.
Po ubytovaní sa vybrali s celým turnusom do metra. Vyliezli z neho v oblasti Montmartru a vybrali sa smerom k Moulin Rouge. To je také to vykričané miesto, ktoré vyzerá ako mlyn – má to vežu s lopatkami – a ktoré je známe tým, že sa v ňom tancoval kankán.
Bohužiaľ, keď k nemu prišiel Maroško, nemal ani lopatky a nenašiel sa nikto, kto by tam bol ochotný vykopnúť čo i len jednu nohu nad hlavu, čiže z Moulin Rouge si neužil takmer nič. Svoju pozornosť preto nasmeroval na Sacre Coueur.
Sacre Coueur je bazilika zasvätená svätému srdcu Ježišovmu. A je to tá istá bazilika, o ktorej spievali aj Olympici a Peter Muk v pesničke Bon Soir Mademoiselle Paris. To však Maroškovi doplo až priamo na mieste. V tej pesničke sa spieva:
Mám víc než krupiér stíny Sacre-Coeur nade mnou, ibaže Maroško tým slovám úplne nerozumel a dovtedy to spieval ako: Mám víc než krupiér stíny za krkem nade mnou.
Bolo mu síce vždy divé, ako môže mať jeden človek stíny aj za krkem, aj nad sebou, ale neustále si opakoval, že nie je umelec, umelecké výrazové prostriedky sú mu pomerne cudzie a autor pesničky tým mohol myslieť niečo úplne iné. Myslel.
Žiada sa doplniť, že na rozdiel od mlyna mala bazilika všetky lopatky, dvere aj kupoly, takže Maroško s ňou bol pomerne spokojný.
Druhý deň
Na druhý deň bol naplánovaný Versailles. Maroško sa tomu veľmi tešil, lebo versatilka bol vždy jeho obľúbená ceruzka. Jednak sa s ňou dobre písalo a okrem toho sa s ňou dobre triafali papierikmi skrčenými do guľôčky, plastelínou alebo pomarančovými šupkami spolužiačky do hlavy.
Maroško na tie časy spomínal s láskou sa tešil sa, že sa pozrie, kde sa tie ceruzky vyrábali. Budova fabriky bola pomerne luxusná a vnútri nevidel žiadne frézy ani sústruhy. Navyše ju obklopovali nádherné záhrady s fontánkami.
Bolo mu vysvetlené, že Versailles je najznámejším zámkom nielen vo Francúzsku, ale aj na svete a bol sídlom Ľudovíta XIV., nazývaného aj Kráľ Slnko. Ceruzky sa v ňom nikdy nevyrábali, nevyrábajú sa a ani nebudú. Maroško potlačil svoje sklamanie a nakoniec si zámok aj so záhradami celkom obľúbil a užil.
Versailles je skutočne majestátna budova. Honosná a okázalá. Záhrady sú obrovské. Ponúkajú slnečné miesta aj tiene, v ktorých sa môžete schladiť. Nachádzajú sa v nich fontánky, sošky a dva Trianony.
Veľký Trianon je známy tým, že v ňom bola 4. júna 1920 podpísaná Trianonská zmluva. To bola mierová dohoda, ktorá ukončila vojnový stav medzi Maďarskom a väčšinou spojeneckých mocností, ktorý sa začal ako súčasť prvej svetovej vojny od roku 1914.
A Maroško bol spokojný ešte aj s tým, že v záhradách našiel množstvo bufetov, ktoré ponúkali kuracie bagety za pomerne priaznivé ceny .
Odpojili sa od zájazdu a domov išli s A. sami, keďže Maroško tvrdil, že dostať sa do hotela bude preňho brnkačka. Nebola. Už len kúpa lístka pre neho predstavovala nadľudský úkon. Na stanici bol iný lístkový automat, na aký bol zvyknutý. Nefungovalo mu pridať do košíka ďalšie lístky a po jednom sa mu to kupovať nechcelo. Druhý automat mu zamrzol.
Potom zbadal okienko so živou paničkou. Bolo mu jasné, že si moc nepokecajú, tak iba vytiahol použitý lístok a podstrčil ho do okienka. Panička sa zahľadela na lístok, potom na Maroška. Urobila to ešte raz a pomaly potočila hlavou. Maroško už bol na odchode, keď ho privolala späť, ukázala na monitor, na ktorom sa jej objavil lístok veľmi podobný tomu, ktorý potreboval. Pokýval hlavou, vyšlo z neho sebavedomé "yes" a odnášal si tri lístky.
Až neskôr, keď už sedel v autobuse a spokojne sa viezol, zistil, že nielenže ho označovací strojček neoznačil, ale lístok v tomto autobuse naplatí a že sa teda vezie načierno. Aby toho nebolo málo, nezapamätal si ani len to, kde mali vystúpiť, takže sa previezli zhruba o 4 zástavky a 1 kilometer ďalej.
"My sa do hotela dnes nedostaneme. Zomrieme tu, na francúzskej zastávke!" zvolala A., pozitívna ako vždy.
To už Maroško začínal byť v strese. Mal síce mapu v mobile, ktorá by ho podľa Boha pravdy mala nejakým spôsobom dopraviť na požadovanú zástavku, ibaže z nejakého dôvodu mal stále pocit, že ho ťahá presne opačným smerom, než potreboval. Napriek jeho jazykovej nevýbave mu bolo jasné, že najrozumnejšie bude, keď sa nejako dohovorí s domácimi.
Najskôr sa rozbehol za jednou mladou kočkou. Tá sa obzrela ponad plece a zrejme uvidela v jeho očiach niečo šialené, takže pridala do kroku a Maroškovi sa stratila v kľukatých uličkách. Pri druhej už bol úspešnejší a ukázala mu smer. Tretí pán, distingvovaný Francúz, sa mu dokonca ponúkol, že ho na zastávku odprevadí. Maroško síce namietal, ale čo už len nanamietate, keď poriadne neviete ako.
Deutsch? spýtal sa ten milý starý pán.
Nein, odpovedal Maroško.
English? skúsil znova.
No. Odpovedal zasa Maroško.
Starý pán sa naňho podozrivo pozrel a dumal, či si z neho náhodou nerobí srandu. Nerobil. Tých pár slov naozaj ovládal.
Italiano? Skúsil tentoraz pre zmenu Maroško.
Starý pán sa chytil za srdce a vyšlo z neho niečo ako mimoriadne neartikulované a pomerne dlhé "tststststtsstst". Maroško si spomenul, že niekde čítal, že Taliani a Francúzi sa celkovo nejako neľúbia, takže týmto smerom už debatu nijako nerozvíjal.
Prechádzka sa niesla chvíľu v tichu a potom si Maroško spomenul, že by mohol skúsiť použiť hlasový prekladač v mobile. Skúsil. Francúz sa síce trošku čudoval, prečo rozpráva do telefónu a prečo mu ho následne strká pri ucho, ale keď sa z prístroja ozvala ľubozvučná francúzština, pochopil a cesta sa už potom niesla v pozitívnejšom duchu.
Na konci sa pán rozlúčil, poprial veľa šťastia. Maroško poďakoval a znova sa zahľadel do telefónu. Tentoraz ho mapa nasmerovala síce už úplne zbytočne, ale napriek tomu presne. Okrem toho sa pri ňom zjavila nejaká mladá černoška, ktorá mu potvrdila, že je správne.
Maroško sa čudoval, lebo dovtedy bol plný predsudkov a do Francúzska išiel s tým, že aj keby tam zomierať niekde na ceste, žiaden Francúz mu nepomôže. Dovtedy si myslel, že Francúzi sú arogantní a nechcú sa učiť cudzie jazyky, lebo za jediný najlepší a najkrajší jazyk považujú svoj rodný.
Áno, napriek tomu, že sám ovláda iba akú-takú taliančinu, si to skutočne po jednom negatívnom zážitku vo francúzskych Alpách a na základe povestí a bájí o Francúzoch myslel. Na druhý deň vo Francúzsku sa našťastie tohto stereotypného uvažovania zbavil, v duchu sa ospravedlnil všetkým Francúzom a ešte raz sa poďakoval.
Znova sa presvedčil o tom, že cestovanie je super. A že ten, kto necestuje, nie je otvorený novým výzvam ani ľuďom. Cestovanie učí pokore. Učí poznávať, tolerovať. Búra predsudky a stereotypy. Voči krajinám, jej obyvateľom aj všetkým ľuďom rôznej farby pleti, rôzneho pohlavia aj vierovyznania.
Konečne sa dostali do hotela a išli sa vyspať na ďalšie dni, ktoré ich v Paríži ešte čakali.
