Tretí deň
Maroško je umelecký barbar. Jedným dychom však treba podotknúť, že Maroško je aj jedlový barbar, čo znamená, že zožerie v podstate všetko, čo pred ním neujde a čo nespráska jeho.
Tým istým dychom treba povedať, že je napríklad aj kávový barbar, lebo vypije akúkoľvek kávu od smeťovej cez nesku až po výberovú čerstvo upraženú a namletú a trikrát prekvapkávanú. Ak taká vôbec je.
Vyslovený problém má iba s bezkofeínovou, ktorú nepovažuje za kávu, a cibetkovou. S tou cibetkovou je to taký pomerne veľký paradox, keďže cibetková je vraj jedna z najkvalitnejších, najžiadanejších, najluxusnejších a najdrahších káv.
Maroško je ochotný vziať do úst dostatočne veľa vecí na to, aby o sebe mohol tvrdiť, že nie je fajnový, ale ochutnať niečo, čo už raz ochutnalo a vyvrhlo finálnym otvorom svojho tráviaceho traktu zviera podobné kune, sa mu bridí, ak nie rovno hnusí.
Dobre, tak ešte raz a od začiatku a k veci. Maroško je teda tiež umelecký barbar, čo znamená, že umenie ho obchádza veľkým, širokým oblúkom. Ak neráta občasné návštevy DAB v Nitre a sem-tam nejaké muzikály, kam ho ale vždy vytiahne A.
No to, že existuje nejaký Louvre, vedel. Možno to nie je úplne podstatné, ale o existencii tohto veľkolepého múzea sa dozvedel z knihy Da Vinciho kód od Dana Browna.
V tej knihe sa stala vražda, konkrétne v blízkosti slávneho obrazu Mona Lisa od Leonarda da Vinciho. Z toho dôvodu Maroško vedel aj to, že jestvuje takýto slávny obraz.
Keď sa dozvedel, že jeden deň majú zabezpečenú prehliadku tohto múzea, celkom sa potešil. Kto by už len nechcel vidieť miesto, kde sa stala – hoci len knižná a fiktívna, no napriek tomu – vražda, však?
To, že tam bude vidieť visieť ešte aj nejaký obraz nejakej zvláštnej tety so záhadným úsmevom a s pohľadom, ktorý vystupuje z obrazu, považoval za príjemný bonus.
No vidieť… Mona Lisa je skutočne slávny obraz a úplne k nemu sa Maroško nedostal. Ani slávou, ani vzdialenosťou. Od steny a obrazu ho delil nejaký drevený neelektrický ohradník a stĺpiky s páskou, za ktorú sa nedalo dostať. Navyše taký istý nápad, aký mal Maroško, mali aj ďalší ľudia, takže od obrazu ho oddeľovali aj oni.
Obraz preto videl iba z diaľky a blbo. Jednak preto, lebo tak ako je slávny, tak je aj malý (obraz, nie Maroško). A jednak preto, lebo už má slabé oči a namiesto šošovky - 3,00, ktorú má určenú prioritne na sledovanie určitých špecifických a oveľa vzrušujúcejších krás slovenskej prírody, mal iba - 2,75.
Okrem tohto obrazu je Louvre naozaj prepchatý všakovakými inými umeleckými dielami. Nachádza sa tu množstvo ďalších obrazov od najrôznejších svetoznámych umelcov, sochy, nábytok, papyrusové zvitky, ale napríklad aj múmie. Celkovo vlastní Louvre okolo 480 000-tisíc diel, z ktorých je vystavených "iba" 36 000. Úžasná nálož.
Je to jedno z najnavštevovanejších múzeí a celosvetovo je tretím najväčším múzeom na svete, pokiaľ ide o rozlohu výstavných priestorov. Pred ním sú už iba Metropolitan Museum New York a petrohradská Ermitáž.
Notre-Dame
Aj o Notre-Dame sa Maroško dozvedel z kníh. Čítal rád a hltal všetky, ktoré mu prišli pod ruku. Dokonca aj také, ktoré by dieťa v jeho rokoch možno ešte hltať nemalo. Už si presne nepamätá, kedy a do akej kategórie patrila kniha Chrám Matky Božej v Paríži od Viktora Huga, keď ju čítal, každopádne vedel, že o tejto katedrále sa dopočul prvýkrát práve z tejto knihy.
Notre-Dame patrí medzi najvýznamnejšie gotické stavby na svete a je jednou z najnavštevovanejších pamiatok v Paríži. Nachádza na ostrove Île de la Cité uprostred rieky Seina a je symbolom francúzskej kultúry a kresťanstva.
Počas Francúzskej revolúcie v 18. storočí utrpela značné škody, pričom mnohé jej relikvie a sochy boli zničené. Jej rekonštrukcia prebehla v 19. storočí. Bohužiaľ, v apríli 2019 katedrálu postihol ničivý požiar, ktorý zničil jej strechu, vežičku a časť interiéru.
Bola to veľká tragédia nielen pre Francúzsko, ale celý svet, ktorý sa na jej rekonštrukciu vo finančnej zbierke vyzbieral a poskytol zhruba 833 miliónov eur. Francúzsko odvtedy pracuje na jej rekonštrukcii.
Emmanuel Macron ihneď po požiari vyhlásil, že katedrálu znovu sprístupnia pre verejnosť v roku 2024. Napriek covidovým rokom, kvôli ktorým boli práce zastavené, sa im to zjavne podarí. Prípravy na otvorenie sú v plnom prúde a kto tam chcete ísť, zapíšte si do kalendára 8. 12. 2024.
Maroško tam teda bol ešte počas prác, katedrálu videl iba v zajatí lešenia a dovnútra sa nedostal. Napriek tomu sa mu zdala naozaj zaujímavá a impozantná.
Pri tej príležitosti si spomenul na Krásnu Hôrku. Tento hrad sa nachádza nad obcou Krásnohorské Podhradie neďaleko Rožňavy a podobne ako Notre-Dame, aj on vyhorel. Stalo sa to 10. 3. 2012. V ten istý deň vyhral Róbert Fico s obrovským náskokom voľby a zostavil jednofarebnú vládu.
Maroško už vtedy vedel, že v tom bude jednoznačná symbolika, a keď si spomenie na Fica, spomenie si aj na požiar a na totálnu skazu a devastáciu nielen Krásnej Hôrky, ale celej jednej krásnej krajiny.
A ešte si spomenul na to, ako každý v tom čase rozprával o tom, že Krásna Hôrka je symbolom Slovenska a že musí byť čo najskôr obnovená, a že sa bude robiť všetko pre to, aby sa čo najskôr dala ak nie už do pôvodného stavu, tak aspoň do stavu, ktorým sa k nemu bude čo najviac približovať.
A kým Notre-Dame, symbol Francúzska, skutočne do piatich rokov takmer kompletne zrekonštruovali, Krásna Hôrka, symbol Slovenska, na svoju kompletnú rekonštrukciu čaká už 12 rokov a jej otvorenie je stále v nedohľadne. Aké sľuby, taká krajina.
Krížom-krážom Parížom
Po Louvre a Notre-Dame Maroška zaujala ešte kvetinová tržnica, predovšetkým však hortenzie. To sú kvety, ktoré síce tak trochu registroval, ale do oka mu tak skutočne padli až na Azorských ostrovoch, kde rástli ako burina úplne všade a mali kvety veľké ako Maroškova hlava a určite aj väčšie.
V tejto chvíli treba zasa poznamenať, že Maroško má pomerne malú hlavu. Dokonca mu to občas pripomenú aj doma, keď sa ho občas zvyknú pýtať, že kde sa mu v tej malej hlavičke dokážu vziať také veľké blbosti. Toto síce Maroško nevie, ale vie, že vzhľadom na túto skutočnosť nemajú azorské hortenzie žiaden problém svojimi hlavičkami veľkostne pretromfnúť tú jeho.
A kým teda na Azoroch obdivoval hlavne mohutnosť, veľkosť a rozľahlosť týchto kvetín, v Paríži na trhu mu padla do oka ich mimoriadna farebná rozmanitosť a rôznorodosť.
Maroško bol nimi taký nadšený, že si zaumienil zopár vysadiť aj doma. Porozprával o tom aj priateľom a tí mu promptne dve darovali. Maroško im kúpil špeciálnu hlinu, čo ešte nikdy pre žiadnu inú vonkajšiu kvetinu neurobil, lebo zastával ten názor, že príroda by si mala poradiť sama. Preto každý kvet, krík aj strom nasadil do pôvodnej zeme a čakal, čo sa stane. Občas sa niečo chytilo, ale väčšinou sa neudialo nič.
Na hortenziách si teda dal záležať, kúpil hlinu, poctivo polieval a plel a dúfal, že sa chytia. Chytili sa. Maroško bol spokojný, jeho spokojnosť však trvala iba do prvého prízemného mrazíka.
Aktuálne jeho hortenzie vyzerajú tak, že takmer ani nevyzerajú ako hortenzie alebo prípadne niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo flóru. Maroško sa síce dozvedel, že sú to odolné rastlinky, ktoré vraj dačo vydržia, ale podľa jeho mienky to už majú za sebou.
Nehádže však ešte flintu do žita. Napriek tomu, že sa z neho pomaly, ale isto stáva cynická obluda, občas ho prepadnú záchvevy jeho bývalého optimizmu a vraví si, že pred vynesením posledného súdu a hortenzií do kompostu si radšej ešte pre istotu počká na jar. Možno sa predsa len nejako zmátožia.
Koniec tretieho dňa
Okrem toho ho v Paríži v ten deň zaujali aj Luxemburgské záhrady, ale tie už skutočne menej. Hlavne preto, lebo boli pomerne rozľahlé a akosi nevedel prísť na to, na čo sa tam má v nich zamerať.
Zrejme v sebe aj niesli nejaké logické usporiadanie, ale jemu to pripadalo už ako čistý chaos. No hlavne preto, lebo mal pocit, že prešli celý Paríž pešo a už mal toho všetkého celkom dosť.
Vyšiel z Luxemburgských záhrad na Bulvár Saint-Michel, po ktorom včera šel Peter Janda s Petrom Mukom aj so svojou Marie-Claire, a vydal sa na metro. Trošku ho mrzelo, že tí traja tadiaľ šli iba deň pred ním, a on tak nemal šancu ich stretnúť.
Považoval to za neklamný znak nepriazne osudu, ale vedel, že v Paríži ešte pobudne, takže dúfal, že ich možno ešte niekde stretne. Veď Paríž zasa nie je až taký veľký.
Nejako sa mu podarilo dopratať do hotela a pomaly sa nachystať na posledný deň. Čakala ho Eiffelovka, Víťazný oblúk a Champs-Élysées.
