- To tak nemóžeš fajčit, - začal karhať Tibor Šaňa, - šak ca z teho bude len jazyk ščípat. Mosíš to tahat pekne do plúc, aby ci to pajšle vyúdzilo, lebo ináč to celé nemá zmysel.
- Ket to natáhnem do seba, tak mi to roztrhne plúca, - bránil sa Šaňo.
- Čo by ci to trhalo plúca, šak sa učíš za kováča! Ket kuješ v šmitne u Kopčíka, tam též taháš do plúc šelyjaké smrady. Len to pekne potáhny do seba.
Šaňo sa teda rozhodol potiahnuť si z cigarety riadne, až na dno pľúc. On však od mala trpel na priedušky a netušil, čo štipľavý dym v jeho pľúcach môže spôsobiť. Nadýchnuť sa síce nadýchol, ale vyzeralo to, že vydýchnuť nebude môcť nikdy. Jeho telo sa dostalo do akéhosi kŕča, ktorý mu oči tlačil z očných jamôk a vnútornosti prevracal naopak. Myslel som, že je to jeho koniec. Tibor videl tiež, že je zle a začal ho búchať do chrbta. Asi to pomohlo, lebo Šaňo sa rozkašlal ako starý dedo pri raňajšom vstávaní. Samozrejme, že so Šaňovym fajčením bol koniec. Odvtedy som ho nevidel držať cigaretu v rukách.
Rozhodli sme sa potom pre menejnebezpečnú činnosť, o ktorú sme okolo obeda mali už všetci traja záujem. Bolo horúce leto, ľadničky vtedy ešte neboli, mama nám nemohla nič navariť, aby sme mali čo jesť. Pustili sme sa teda do varenia sami. Hlavným kuchárom sa stal Šaňo. Tibor bol hlavný poradca a ja výkonný pomocník a podávač.
- Podaj hrnec! – rozkázal mi Šaňo.
Ja som síce podal hrniec, ale bol malý. Tak som podal väčší.
- Čo to bude, až to bude? – zvedavý bol Tibor.
- Zelenynová poléfka! – znela kuchárova odpoveď.
- Né, že bych sy nedál račšyk hovadzú, - skromne zaprotestoval Tibor, - ale jak to vypádá, žádné hovado doma nemáme, zatát čo zeleného roste v zahrade bárskolko. Určite budeš scet, aby služebnýctvo néčo ze zahrady donéslo.
- Nó, ano! Doneste najakú zelenynu.
- Jakú? – opýtal som sa, lebo som vedel, že keď Tibor hovoril o služobníctve, mal na mysli mňa.
- Ket zelenynu, tak šecko, čo je zelené! – vysvetlil mi Tibor. – Poznáš zelenú farbu, né? Ale pozór! Aj s korenáma, lebo taká mrkva je síce hore zelená a dole červená.
Išiel som do záhrady a vytrhol toľko mrkví, že som ich ledva na rukách uniesol.
- Ty si sa zbláznyl! Šak stačila jedna–dve. Ostatné tam vrác, - hrešil ma Tibor.
Tak som ich zobral a zasadil naspäť do zeme. Potom som vytrhol dva korene z vedľajšej hriadky a zaniesol do kuchyne.
- Zasek si sa zbláznyl, ty Izydór! Šak to su krumple.
- Náhodu, to je dobre, - zachránil ma Šaňo - já vím, že mama do poléfky dáva nékedy aj krumple. Daj to sem a ešče néčo dones.
Poslušne som nosil. Raz ma s tým vyhodili, raz to bolo dobré. Bratia to poumývali a hodili do hrnca korene i vnate. Keď už bol hrniec zaplnený, doliali to vodou a dali na šporhelt. Šaňo do hrnca ešte hodil za dve lyžice bravčovej masti, za lyžicu soli a ešte, myslím, papriku a korenie.
- Čo by zme tam móhly ešče dat? – zamyslel sa hlavný kuchár.
- Už nyšt, - odpovedal Tibor, - leda nejakú kočku, ket už hovado nemáme.
Takú zelenú polievku, akú sme my vtedy navarili, som ani dovtedy ani odvtedy v živote nevidel. Ani takej chuti. Keď nám tú žbrndu Šaňo nalial do taniera, nikto z nás nemal odvahu ochutnať ju prvý. Bez slova som vstal od stola, zobral som čistý hrniec a zašiel som o dva domy od nás tetyčke Saskovej.
- Tetyčka, nemáte pre nás néčo k obedu? Mama s tatom su v Budmericách, prindu až večér a poléfka, kerú zme ze Šanom a s Tyborom navarily, vyzíra jak otrova.
Tetyčka Sasková ma mali radi ako svojho syna, vedel som, že moje vrúcne slová na ňu zapôsobia. Samozrejme, že mi naložili do kastrólka kelovej omáčky a pridali k tomu aj tri fašírky.
- Chleba úfam máte. Ale keby né, dondzi ešče ráz.
Keď som sa domov vrátil aj s proviantom, videl som, ako sa bratom rozžiarili oči.
- Jéžišková nádhera! Kelová omáčka aj s fašírku! Kerému psiskovi si to zebrál?
- To mi daly tetyčka Sasková, aby zme sa neotrovily. Ket nemáme chleba, mám si dont aj pre chleba. Máme? – opýtal som sa, ako najstaršieho, Šaňa.
- Určite! Šak ket zme frištukuvaly, tak mama načínala nový pecen.
Tibor sa na Šaňa pozrel, ako by ho chcel pohľadom prebodnúť.
- Kristová noho! My máme doma chleba a ty nám ponúkaš týto pomyje pre svine? Dze je ten chléb?
Našli sme ho v komore a vedľa neho bola položená jedna klobáska, ktorú neviem kde mama zohnala, lebo takú dobrotu k jedlu sme u nás nemávali často. V tégliku bola masť, z ktorej Šaňo naberal, keď mastil polievku, a vedľa téglika pripravená veľká cibuľa. No – hodovali sme až do večera, kým sa naši nevrátili z Budmeríc.
