Pán farár OVŠONKA bol v Častej veľmi obľúbený. Mne vždy pripomínal známeho francúzskeho herca Gabina. Mal som asi deväť rokov, keď prišiel kohosi zaopatriť aj do našej "černošskej štvrti". Počkal som si na neho na ulici pred našim domom, slušne som pozdravil a spýtal som sa ho, či by som nemohol byť miništrantom. On sa ma rovno spýtal, či viem "Confiteor...". Bol som pripravený. Samozrejme, že som vedel po latinsky celú omšu, tak som mu to hneď na ulici "vysypal" a bol som prijatý.
Byť miništrantom, znamenalo veľa. No nebol to iba hmotný zisk, v podobe finančnej odmeny, ktorú nám pán farár za všetky naše asistencie pri bohoslužbách i pri ostatných obradoch starostlivo a - dalo by sa povedať - dobre vyplácal. On sa staral aj o náš celkový rast. Z vlastných peňazí nakúpil knihy a zriadil miništrantskú knižnicu. Za jednu korunu sme si knihu mohli požičať a za takto získané peniaze kupoval ďalšie knihy.
Všetci, čo ho poznali, vedia, že bol náruživým športovým fanúšikom. Nebolo vzácnosťou, že v nedeľu popoludní zaplatil Danovi Steigerovi, ten naštartoval svoje nákladné auto, na korbu sa natlačilo toľko detí i dospelých, koľko sa len vošlo a už aj sme jachali do Smoleníc na kúpalisko Škarbalák. Ešte väčšiu starostlivosť venoval v tomto smere nám, miništrantom. Cez prázdniny niekoľkoraz objednal častovský taxík - pána Myslíka, zobral nás troch-štyroch miništrantov do Modry, tam sme presadli na autobus do Senca, zaplatil za nás vstupné na jazerá, celý deň nás choval a naviac - bol našim inštruktorom plávania. Veď kde by sme sa my, chlapci-suchozemci z Častej, inak mohli naučiť plávať.
Pán farár Ovšonka, samozrejme, nemohol chýbať na žiadnom zápase našich futbalistov, bolo to jedno, či doma alebo vonku. Iba raz bol s jeho účasťou veľký problém. Futbalisti hrali vtedy kdesi ďalej a ich autobus mal odchod v nedeľu poobede o druhej. Ale o druhej vždy začínali litányje. Pán farár prosil futbalistov, aby zmenili odchod. Vraveli, že nemôžu, pretože by nestihli začiatok a prehrali by kontumačne 3:0. Pán farár ich ďalej presviedčal a tvrdil, že inak polhodinové litánije skráti na 15 minút. Ale šofér autobusu sa ani tak nechcel zaručiť, že stihne prísť načas. Pán farár sa rozhodol skrátiť pobožnosť na päť minút, šofér však bol neoblomný, tvrdil, že musí vyraziť o druhej, inak za nič neručí. Pán farár nakoniec prehlásil, že keď sa inak nedá, že to teda stihne o druhej. Bol som pri tom a priznám sa, nevedel som, ako je možné o pol druhej tvrdiť, že litányje, ktoré majú začať o druhej, o druhej aj skončia. Pán farár však hneď začal organizovať. Jedného miništranta poslal okamžite k pánu Soldánovi, kostolníkovi, ktorý zároveň hrával na organe, aby hneď prišiel do zákristie.
My sme sa šli okamžite obliekať. Keď prišiel kostolník, pán farár nám v skratke vysvetlil ako všetko prebehne. Predovšetkým treba Fanke Hlavanovej povedať, aby začala posledné zvonenie, nie o druhej, ale za šesť minút dve. Keď bude za päť minút dve vyjdeme k oltáru a začnú litánie. Pán farár vyberie monštranciu s hostiou, ukáže ju prítomným a odspievame začiatok, žiadne "cifrovačky" pri speve nebudú. Potom sa hneď odspieva koniec, tiež bez "cifrovačiek", pán farár uloží monštranciu naspäť do tabernákula a odíde. Miništranti ostanú a pán Soldán s veriacimi odspievajú prostriedok. Na záver sme sa mali slušne prežehnať a dôstojne odísť...
Pre pána farára Ovšonku vtedy litánie trvali asi tri minúty. Odchod autobusu s futbalistami stihol, ale či futbalisti vyhrali, to si už nepamätám...
