Bolo nám ľúto vyhnať ju, tak sme ju - naopak - kŕmili. Ona sa nás nebála, potravu prijímala. Rovnako, ako aj jej partner, holub, ktorý sa s ňou striedal. Po krátkom čase vajíčka praskli a na balkóne sme mali malú rodinku. Tešili sme sa, že budeme môcť sledovať proces výchovy holubov až do momentu, kedy odletia z balkóna.
Ich odchod bol po krátkom čase veľmi aktuálny. Staré holuby chodili špiniť niekde inde, ale mladé špinili na balkóne. Mal som dojem, že našpinili najmenej dvakrát toľko, ako zjedli. A jedli toho hodne. Rýchlo rástli, behali po balkóne ako sliepky, ale pokusy s lietaním akosi neprichádzali. Za krátky čas mladé holuby boli už rovnako veľké ako staré. To už sme videli, že s lietaním nikdy asi nezačnú. Na to, aby mohli odletieť z balkóna, museli by sa prikrčiť, ako to robili staré holuby, aby sa prestrčili popod zábradlie. Nestačilo im, že sto ráz za deň videli priletieť a odletieť staré holuby, ktoré sa museli pri prílete i pri odlete vždy prikrčiť. Iba gágory vždy vytŕčali dohora, ako si to pamätali ešte zo svojho neopereného detstva.
Staré holuby sa museli nadrapovať, aby ich mohli nakŕmiť. A špinili, a špinili, ako by ich to na vysokej škole učili. Dávno som oľutoval deň, keď sa mi uľútilo starej holubice a jej dvoch vajíčok a nechal som ju sedieť na nich v kvetináči. Napriek tomu som však váhal mladé holuby jednoducho vyhodiť z balkóna. Mal som strach, aby sa nezabili pri páde zo štvrtého poschodia. Veď okrem toho, že si občas pretiahli svoje krídla, ako to robí človek s rukami, keď ho bolí chrbát, nemali za sebou ani ten najmenší pokus o lietanie. Človek je inteligentný tvor a koľko rokov musí chodiť do škôl, učiť sa na samé jednotky, aby po mnohých spoločných letoch s inštruktorom sadol sám za knipel a vzniesol sa k oblohe.
Videl som, že mladé holuby od svojich rodičov neboli schopné prijímať žiadne nové vedomosti a rodičia akosi prilietali stále po väčších intervaloch. Sám som neprichádzal na žiadnu metódu, ako by som im vysvetlil niektoré základy aerodynamiky, termiky či meteorológie alebo navigácie. Nemohli odo mňa čakať, že im vysvetlím princípy manévrovania chvostovými letkami. Alebo, že im vysvetlím protivztlakovú prácu krídel pri strmhlavom páde z výšky štvrtého poschodia. Donekonečna som však nemohol uvažovať o mojej holubačo-pedagogickej neschopnosti.
Jedno ráno, v deň, kedy som mal asi v horoskope, že budem vo svojom konaní rozhodný a rázny, hneď, ako som sa zobudil, vstal som, v pyžame a neumytý som otvoril balkónové dvere, chytil som jedného z holubov a skôr, než stihol tento zaprotestovať, vyhodil som ho z balkóna. K môjmu prekvapeniu, ako skala letel iba nejaké dva-tri metre. Potom zatrepotal krídlami, urobil malý oblúk a pristal na rímse, asi meter od balkóna, z ktorého som ho vyhodil. Priznám sa, prekvapila ma jeho praktická zručnosť, s akou zvládol svoj prvý pokus o lietanie. Neváhal som, chytil som druhého holuba a tiež som ho vyhodil z balkóna. Teraz to však už bol z mojej strany vedecký pokus. Aj v tomto prípade som sa presvedčil, že holuby sú nesmierne inteligentné tvory. Aby sa človek mohol pokúsiť lietať, potrebuje dvadsať rokov teoretickej driny v školách všetkých stupňov. Holub to vie všetko od narodenia a bez učenia. Iba jedno nevie - prikrčiť sa...
Mal som radosť, že som sa oslobodil od holubov a s týmto pocitom slobody som sa pustil do odstraňovania toho, čo počas svojho krátkeho života stihli na balkóne vysrať. Kým žena vstala, balkón bol vyčistený. No, ako je známe, pesimisti vidia ďalej, ako my, optimisti. Moja žena si spomenula na názov českého filmu Holuby se vždy vracejí. Tvrdila, že aj tie naše už tak dlho žili na našom balkóne, že sa tam budú určite a vždy vracať, ako domov. Dostal som strach. Ale hneď poviem, že zbytočne. Naše holuby síce mali snahu vrátiť sa na balkón, bránila im v tom však jedna maličkosť: nevedeli sa prikrčiť...
