Krátko predtým, než moja mama zomrela, mala 86 rokov. Ešte stihla moju päťdesiatku. Spomínam si, že mi ako malému chlapcovi vždy na Mikuláša recitovala básničku, ktorú sa naučila kedysi dávno v škole, keď ešte ona sama bola malým dievčatkom. Takto som si ju zapamätal v jej častovskom dialekte:
Ej, keby tý Mykulášy
vác ráz v roku chodzyly
a keby nám každým rázom
hodne dárkof nosyly.
To by bolo néčo pre mna,
to by bola dobrota!
Ale dárky dzetom nosyt
neny lachká robota.
Len prútysko to hrozyvé
mál by doma odložyt,
by nemóhol otecko mój
čým sa v hneve pohrozyt.
Prútysko to hrozyvé
na mna nosyt netreba,
šak já budem dobré dzyfča,
já nebudem nezbeda.
Kedykoľvek sme si potom neskôr, ktokoľvek z rodiny, spomenuli na tieto veršíky, mama nám ich vždy ochotne znova a znova zarecitovala. A tak sme sa ich naučili všetci: synovia, nevesty i vnúčatá. Postupne, ako nám spoločne pribúdali rôčky, obdivovali sme mamu, ktorá toľké roky uchovávala básničku v pamäti.
Raz, po Novom roku, sedeli sme pri rodinnom stole. Spomínali sme, čo všetko priniesol minulý rok a čo možno očakávať od nového. Mama nič nevravela, iba nás počúvala. Zrazu nás však prekvapila otázkou.
"A kerý rok sa to ščúl pýše?"
"Osemdesiaty siedmy, mama," odpovedal som jej.
"A to kolko mám rokóf, ket som sa narodzyla v trecém?"
"Osemdesiat štyri."
Mama zalomila rukami.
Osemdesátštyry?! To som uš taká stará? Ná čo uš já neumrem? Kukny sa, taký mladý umýraju, a já tu furt strašým."
Zasmiali sme sa, ale prekvapilo nás to. Mama nikdy nemyslela na smrť. Na pohreby nechodila, čiernu látku nemala rada. Po smrti nášho otca musela nosiť čierne šaty, patrilo sa. Po troch mesiacoch sme sa s bratom dohovorili a "presvedčili" sme ju, že by už nemala chodiť v čiernom, že už netreba. Bola rada, že sme jej to povedali.
"Máte prevdu, chlapcy. Šak já sy dám nejaké tmavé modré a ludé any nezbadaju."
Nemožno sa teda čudovať, že nás mamina túžba po smrti prekvapila.
"Prečo by si chcela umrieť, veď si zdravá? Ak mladí umierajú, nie je to kvôli tebe", snažil som sa presvedčiť ju, no akosi sa nechcela dať.
"Nebavý ma to tu. Čýtat sa my nesce, choda by som móhla aj bez okulárof. Any tá televýzyja ma nebavý. Najračšyk ydem spat. Spat, to teda lúbym velyce. Já cy ydem spat ze slépkama, hnet jak slnko zande za hory. Otvorým sy okno, aby som mala čerstvý luft a spým jak zabytá."
"A ráno potom buntuješ uš o štvrtéj!" poznamenal brat.
"No a čo? Nemóžem?" ohradila sa mama.
"Móžeš, ale nemosela by sy. Lebo mne sa zasek ráno lúby spat. A ty búchaš z dveráma, chodzýš hore dole, potom sa my nedá.
"Máš spat, a né počúvat, jak já chodzým. Mne je jedno, čo ty robýš večér, či chodzýš, alebo televýzor počúvaš. Lehnem a spým. A basta! Ty sy rob, čo sceš!"
Nedalo sa s mamou nijako dohodnúť. Preto brat, aby prehodil tému a zároveň preveril maminu pamäť, vraví jej:
"Ket uš nevýš any, kolko máš rokóf, pamatáš sy ešče na tú básnyčku o Mykulášoch?"
Mamu nebolo treba dvakrát núkať. Ako vždy, aj teraz odrecitovala celú básničku. Nakoniec, spokojná so svojou pamäťou, dodala:
"Vydzýš, stará som, že už nevým any kolko mám rokóf, ale túto básnyčku, čo som sa jú naučyla ve škole jako malé dzyfča, furt sy jú pamatám. A kolko vecý za den zabudnem, ale túto básnyčku né. Móžeš my toto vysvetlyt?"
Mechanizmus pamäti je aj pre mňa prizložitý jav, než aby som ho mohol vysvetliť mame. Ostalo pri starom poznatku, že človek si pamätá kadejaké hlúposti z detstva, a nevie nájsť okuliare, ktoré pred chvíľou niekde odložil.
Básničku o Mikulášoch mi posledný raz mama zarecitovala asi tri mesiace pred smrťou. Medzitým ju skleróza olúpila takmer o celú pamäť. Niekedy si o mne myslela, že som jej brat, ktorý zomrel ešte v 1914. Sedeli sme spolu pri stole a ja som si do zošita kreslil jej portrét. Vlastne - kreslil som iba vrásky, ktoré ako blesky križovali jej tvár. Popri tom v debate som jej pomáhal orientovať sa v spomienkach na detstvo. Nakoniec som si spomenul aj na básničku o Mikulášoch.
"Mama, vedela by si ešte zarecitovať básničku o Mikulášoch?"
"Ná čo by som nevedzela: Ej keby tý Mykulášy..." bezchybne odrecitovala celú básničku. Keď skončila, povedala:
"Dálej to uš nevým."
"Veď si ju povedala celú," zasmial som sa. A aby reč nestála, spýtal som sa jej: "Kde si sa tú básničku naučila?"
Mama bezradne pokrčila plecami.
"A výš, že uš any nevým?"
Jej odpoveď ma priam šokovala. Pozrel som sa na ňu, na jej drobné očká, šedivé vlasy, vysoké čelo. Predstavil som si jej pamäť ako velikánsku čiernu tabuľu, ktorá bola kedysi celá popísaná bielou kriedou, ale ktosi mokrou handrou všetko z nej zotrel. Iba na ľavej strane hore v rohu, na samom začiatku, ostala napísaná básnička o Mikulášoch...
