Raz bola reč o koňoch. Fúzkatý Imro začal podpichovať Niznera.
- Očúvajte, Nyznerko, sedzely už ony nékedy na konovy?
- Dá Boch, any nykedy nebudem. Leda by sem donútra došól négdo na konovy a já by sem ho mosél ostrihat. Ale to nygdáj nebude, lebo cez dvere by sa kón neprecpál.
- Čo to vyprávate, šak já nemám na maštale vačšé dvere.
Nizner prerušil holenie, pristúpil s britvou ku dverám.
- Chceš mi povedzet, že prendeš na konovy cez týtok dvere?
- Ná čoby som neprešól, - chlapil sa Imro.
- Výš čo ci teda povým? - postavil sa Nizner proti fúzkatému Imrovi. - Ket ty prindeš sem donútra na konovy, já ca zadarmo ostrihám. Ale ket né, z nenabrúsenú britvu ci oholým tý tvojé draplavé fúze a neska večér to tu šecko pozametáš. Súhlasíš?
- Sedzí vec! - potešil sa Imro. Chytro si v duchu spočítal, že v každom prípade bude dnes obslúžený zadarmo. Hneď sa aj pobral domov, aby mohol splniť úlohu.
O malú chvíľu už sa niesol na svojom štajrákovi a za ním hromada detí, pretože nie každý deň bolo možné niečo také vidieť priam uprostred nášho malého mestečka. Všetci chlapi vyšli radšej von, a veru Nizner tiež, lebo čo, keby sa predsa len Imro na koňovi dnu dostal a tam by sa kôň, nedajbože, splašil. Väčšina však neverila, že sa to Imrovi podarí. Kôň bol vysoký takmer ako dvere a široký tiež, taký už štajráci bývajú. Navyše, ku dverám viedli tri schodíky a kone nie príliš radi chodia po schodoch.
Prvý pokus nevyšiel. Kôň nesklonil hlavu a ostal stáť prednými nohami na schodoch, hlavou div nezhodil firemnú tabuľu. Imro sa teda s ním vrátil, potom mu zubadlami sklonil hlavu, sám ležal skoro vedľa jeho hlavy a popchol ho nohami do slabín. Kôň vyrazil, prudko vletel do dverí. Pre koňa by bola bývala výška a šírka akurát, ale Imro tam už bol akosi navyše. Zadkom tak narazil do horného rámu dverí, že strecha podskočila. Kolenami zotrel starú zelenú farbu až na čisté drevo.
Taký, do pol boka odratý, ale usmiaty, sedel víťaz na svojom štajrákovi a čakal, ako ho bude Nizner na koňovi strihať. Najskôr chceli chlapi Niznera vlastnoručne vyložiť na koňa, ale Nizner si priniesol malý skladací rebrík, na ktorý si sadol obkročmo, ako maliar, a chcel začal strihať Imra. Prv mu však musel ošetriť odreniny, ktoré začali nebezpečne púšťať krv. Imro hrdinsky znášal pálivú bolesť od pitralónu, krvácanie hravo zastavil voňavý púder. Kôň bol pokojný, pretože všetci takmer mlčky sledovali lekársky zákrok holiča. Bolo také ticho, že sa to až nepozdávalo pani Niznerovej a prišla sa pozrieť, či chlapi aj s jej mužom náhodou neodišli do krčmy.
Keď otvorila dvere a zbadala, ako uprostred miestnosti stojí kôň, na jeho chrbte dolu bruchom leží takmer nahý Imro a jej manžel z rebríka mu pudruje zadok, tak zvrieskla, ako lokomotíva. Všetci sa zľakli. Kôň vyhodil zadné kopytá, Imro letel na zrkadlá a Nizner smerom na kachle. Chlapi ich však chytili, takže žiadna škoda nebola.
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nielen Imro bol ostrihaný. Nizner vlastnoručne pristrihol aj štajrákovi jeho hrivu a pani Niznerová mu ju prizdobila farebnými stužkami. Bolo veselo a hlavne sa na to dlho spomínalo. Najmenej dovtedy, kým sa celkom nezahojili Imrove rany. Pre Niznera to bola reklama na nezaplatenie...
