Na vojnu si zobral aj svoju krídlovku a hneď sa vyznamenal, keď po večeroch mohol odtrúbiť večierku. To mal z domu naskúšané, cvičil sa na to celé leto. Všetko by bolo v poriadku, keby Urban - tak ako doma v Častej - netrúbil večierku aj pol hodiny. To už aj vojaci mali toho dosť.
-Čo za hovado tam vytrubuje večierku už vyše pol hodiny? - rozčuľoval sa aj kapitán z povolania, veliteľ celého regimentu, čo mal nočnú službu. Že veľmi často používal slovo "hovado", tak ho vojaci medzi sebou len kapitánom Hovado volali.
-Slobodník, choďte za tým hovadom a povedzte mu, že keď okamžite neprestane, prídem za ním a urobím mu z tej jeho trúbeľky naťahovaciu harmoniku.
Slobodník sa poslušne vybral za Urbanom.
-Urban, kapitán Hovado ti odkazuje, aby si prestal už s tým vytrubovaním. Vojsko sa musí vyspať.
Urban prerušil vytrubovanie, ale poznámku si neodpustil.
-To mu sedzí, to jeho méno, že Hovado. Lebo ked voják nemá v láske taký nežný nástroj, jako je trúbka, je naozaj len hovado. Pól Trnavy to očúva a nygdo si nestažuje. Zatát, čo já vyhrávam, chlapci z celej Trnavy scíhajú sa rozlúčit z dzifčencáma a print z vychádzky a jemu sa to nelúbi. Víš čo, povedz mu, nech mi vyleze na hrb.
Vojak kapitánovi nič nepovedal a Urban išiel spať.
Do rána Urban na všetko zabudol a o šiestej už veselo vytruboval budíček. To už bol umytý aj oblečený. Ranná rozcvička mu tiež nerobila problém, behal a cvičil, len sa tak z neho parilo. Po raňajkách bol na "apelplaci" medzi prvými.
S poradovým výcvikom to však bolo už horšie. Neustále vykrikovanie veliteľov čiat zo všetkých strán ho miatlo. Jeden kričal "vľavo bok", druhý "čelom vzad", tretí "vpravo bok" a Urban z toho bol taký popletený, že sa stále otáčal opačne, než ostatní spoluvojaci.
Samozrejme, že si to musel veľmi rýchlo všimnúť aj kapitán "Hovado". Prišiel k družstvu, v ktorom sa bezmocne motal Urban a chvíľu ho pozoroval. Urban bol z toho ešte nervóznejší.
-Ty Hovado, jedno nemožné! Ako sa to tu motáš? - zareval kapitán na Urbana.
-A jako sa podla vás mám motat, ked z každéj strany čujem néčo inšé? - bránil sa Urban.
-Máš počúvať iba svojho veliteľa, ty hovado! Teraz ti budem veliť ja, počúvaj len mňa!
-Nech sa lúbi pán velytel! - ochotne súhlasil Urban.
-Vpravo bok! Vľavo bok! Čelom vzad! Pochodóm chod! Zastaviť stáť! Vľavo bok! Vpravo bok! Ty hovado, povedal som vpravo bok a nie vľavo bok!
Tu sa Urban zastavil a rozčúlene sa osopil na veliteľa.
-Pán velytel, šak tým vaším rozkazom by nerozumelo any normálne hovado. Melete to jedno cez druhé, jako keby sem ból krava. To si myslýte, že sa temu normálnemu človekovi dá rozumet?
- Ty hovado jedno sprosté! Čo si to dovoluješ? - veliteľ pristúpil zoči voči Urbanovi a pokračoval. - Ty zabudni, že si človek! Tu si iba vojak! - a v rozčúlení strelil Urbanovi facku.
Urban ostal stáť a pokojným hlasom sa spýtal rozčúleného veliteľa.
-Pán velytel a móže sa na vojne bit?
Veliteľa div nerozhodilo od jedu.
-Samozrejme, že sa môže, ty hovado jedno sprosté!
-Ná potom, tu máte! - a Urban vylepil svojmu veliteľovi takú facku, že ho hneď krv zaliala. Dlane mal ako lopaty, ruky dlhšie aspoň o dvadsať centimetrov, než mal veliteľ, takže ten sa už radšej ani nepokúšal o pokračovanie dialógu na apelplaci silovým spôsobom.
O pár dní špeciálna komisia rozhodla, že Urban nie je spôsobilý pre výkon vojenskej služby...
