Náš doktor Lamoš nachádzal humor i vo chvíľach, kedy by niektorí od strachu zamdlievali. V čase vojny prišlo k veľmi ošemetnej situácii. Dr. Lamoš vo svojej pivnici mal ukrytých niekoľko Židov. Cez deň spali vo svojej skrýši a v noci sa šli poprechádzať po záhrade, ktorá bola ohradená vysokými múrmi. S doktorom vtedy bývala aj jeho už stará mamička. Ráno prišla za ním a rozčúlená mu zvestovala.
- Zoli, v noci niekto chodil po záhrade!
- Mamička, to sa ti iba snívalo. Kto by tu chodil?
- Nie, to sa mi nesnívalo. Ja mám riedky spánok. Jasne som počula hlasy.
- Večer ti dám niečo na spanie.
A veru, doktor synáčik sám večer dozrel, či jeho mamička riadne užila dávku uspávacieho prášku. Mamička Lamošová potom spala ako by ju do vody hodil. Bolo to veľmi potrebné, pretože večer boli navyše ohlásení mladí partizáni, študenti medicíny, ktorí si mali pre partizánov vyzdvihnúť nejaké lieky. Keď mali už nabalené, sedeli ešte v družnom rozhovore s doktorom Lamošom pri kávičke. Keď tu, zrazu sa ozval elektrický zvonček od vchodových dverí. Doktor Lamoš šiel sám otvoriť. Na jeho veľké prekvapenie pred vchodom stál nemecký dôstojník. Zasalutoval a predstavil sa.
- Herr doktor, ja som v Častej nový veliteľ signalizačného stanoviska pre nemeckú luftwaffe. Ak dovolíte, prišiel som sa vám predstaviť.
- Nech sa páči, pán veliteľ, poďte ďalej, predstavím vás i svojim priateľom.
Rozhovor - samozrejme - prebiehal v nemčine. Rovnako i pri ďalšom predstavovaní, keď vošli do miestnosti, kde pri stoloch sedeli mladí partizáni.
- Priatelia, dovoľte mi, aby som vám predstavil nášho nového nemeckého pána veliteľa.
Potom sa obrátil na veliteľa a pokračoval.
- Pán veliteľ, dovoľte mi, aby som vám predstavil našich mladých partizánov.
Mladí partizáni sami pristúpili k veliteľovi a veľmi priateľsky sa s ním pozdravili, hoci - povedané dnešným žargónom - im riadne lepilo. Veliteľ to považoval za vydarený žart. Usmieval sa a dobrá nálada čoskoro prešla i na mladých študentov. Vedeli dobre nemecky, tak sa rozprúdila družná debata. Ako medici sa tvárili, že absolútne si nevedia predstaviť, akú funkciu má také signalizačné zariadenie. Pán veliteľ bol rád, že môže poučiť v medicíne možno zbehlých, no v technike nevzdelaných študentov. Keď mu potom oni chceli na oplátku vysvetliť, ako sa operuje slepé črevo, decentne sa ospravedlňoval, že už sa musí vrátiť na svoje pracovisko, že možno inokedy, až bude mať viacej času.
Doktor Lamoš vyprevadil dôstojníka ku dverám. Tam sa ho spýtal, ako sa mu pozdávajú mladí slovenskí partizáni.
- Herr doktor, som prekvapený, ako tí vaši partizáni perfektne ovládajú nemčinu. Dúfam, že sa s nimi u vás ešte niekedy stretnem.
- Samozrejme, pán veliteľ. Keď prídu, dám vám vedieť. Určite aj oni budú mať záujem porozprávať sa s vami.
Či sa pán veliteľ ešte niekedy s partizánmi stretol, to neviem. Ráno však šiel za mamičkou, spýtať sa jej, ako sa vyspala.
- Zolinko môj, výborne. Už dávno som sa tak nevyspala.
- No ja som sa dobre nevyspal, - posťažoval si doktor a pokračoval - Tebe neprekážali tie hlasy v noci?
- Aké hlasy? Nič som nepočula.
- Ja som počul Nemcov, partizánov i Židov.
- Somarina, nikoho som nepočula. Mal si sa ísť pozrieť na dvor.
- Veď som aj bol, ale nikde som nikoho nevidel.
- No vidíš! To si iba unavený. Večer, keď mi dáš zasa ten prášok, rozdelím sa s tebou. Uvidíš, ako sa ti krásne bude spať...
