Okrem toho, že chodili každý deň autobusom kdesi do Bratislavy do roboty, „živili“ sa aj tým, že boli v kostole jedným z modleníkov. Za to dostali zaplatené síce iba „vatikánskou menou“, ale v Častej užívali k tomu aj všeobecnú vážnosť.
Každodenné cestovanie autobusom vytvorilo spoločenstvo ľudí, ktorí sa pravidelne stretávali pri ranných dopravných spojoch. Hovorím teraz o začiatku päťdesiatich rokov. Pri čakaní na autobus, napriek tomu, že „ľudová demokracia“ bola už veľmi „vyspelo“ tvrdá, každý nový politický vtip sa dal pri ranných debatách vypočuť niekoľkokrát. Kto sa nesmial, alebo vtipy nerozprával, ľahko mohol byť považovaný za donášača, či udavača. Strýčko Jančino vtipy nevedeli rozprávať a od nich to ani nikto neočakával.
Ale raz sa predsa len odhodlali zopakovať akýsi „mastný“ vtip. A veru, netrvalo dlho a strýčko boli predvolaný pred okresný súd. Nevedelo sa kto, no niekto ich udal. Myslím, že to bol skôr nedomyslený vtip, než zle myslené udanie. Dostali pol roka basy. Odsedeli, či skôr odrobili si to v distribučnom sklade akéhosi knižného nakladateľstva.
Nevedel som prečo, ale v tom čase od strýčka Jančina z basy k nám domov pravidelne prichádzali balíky s knihami. Veď sme neboli ani priama rodina, iba tak, ako sme v Častej každý s každým nejaká rodina. Ich brat, bol mojim krstným otcom a krstná mama sestrou môjho otca. Dalo by sa teda povedať, Že rodinou - i keď nepokrvnou - sme teda boli.
Keď sa strýčko z basy vo všetkej tichosti vrátili, začali k nám chodievať na pravidelné návštevy. V lete vysedávali s mojim otcom na záhrade a politizovali. Skôr otec politizoval, oni už po skúsenostiach z basy iba nejednoznačne prikyvovali, v zmysle, že môže byť aj tak, aj tak. Zasa mi bolo divné, prečo vydržali v dišputách s mojim otcom toľké hodiny. Môj otec bol totiž presvedčením ateista a strýčko stále modleníkom v kostole. No nikdy nedebatovali o náboženstve. Nakoniec, hoci bol otec neveriaci, ja som tiež chodil do kostola, ba dokonca som miništroval.
Spomínam si, ako v tom čase noviny každý deň uverejňovali počty mŕtvych vo vojne v Kórei. Nad tým sa teda rozčuľovali svorne obaja. Môj otec sa neubránil, aby pri tom neklial. Našťastie on tri slovné úkony robil iba v maďarčine: ak sa modlil, tak iba po maďarsky, ak niečo rátal, tak po maďarsky a keď hrešil, tak tiež po maďarsky. Bolo to v dôsledku toho že do školy chodil ešte za Rakúsko-Uhorska.
-Azapádot nekýt, já nevým, že v téj Kóreji, nygdo nevý porobit porádek! Postrýlal by som jedných aj druhých a ból by pokoj! Také svinstvo svet nevidzél, aby tam každý den moselo umret aj štyricat alebo padesát nevinných ludzí.
-To máš, Šandor, svatú pravdu! To ci bárskedy dosvedčím! – súhlasili aj srýčko Jančino.
Neviem, kde to chceli strýčko dosvedčiť. Ani to neviem, prečo chcel môj oec postrielať všetkých, teda jedných aj druhých, keď ho rozčuľovalo „štyricet až padesát“ mŕtvych denne.
Zimné večery sa u nás premenili na kartárske hry. Myslím si, že pri ničom sa tak nehreší a nekľaje ako pri „šnopse“. Každý večer prišli vždy dvaja-traja susedia a hralo sa vo štvorke alebo v trojke. Strýčko Jančino nehrali. Oni len sedeli pri otcovi, aby mu videli do kariet a po chvíli ich to nekresťanské kliatie kartárov uspalo. Pospali si tak hodinku v sede, potom sa prebrali, vstali a povedali, že už musa ísť domov. Vtedy si kartári tiež uvedomili, že treba ísť spať a celá hádka skončila pobožným pozdravom:
-S pánom Bohom a dobrú noc!
Na to mal môj otec odpoveď.
-S pánom Bohom aj s batohom a nespadnyte za rohom!
Na strýčka Jančina sme si zvykli, ako by boli z rodiny. Po čase zomreli. Zomrel aj môj otec, i mama. Bol by som hádam aj zabudol na to, že som si kedysi lámal hlavu nad príčinami, ktoré strýčka a môjho otca tak zblížili. Náhodou som sa to dozvedel nedávno, keď som bol v Častej a medzi rečou som staršiemu bratrancovi spomenul tento príbeh.
-Ná ty to nevíš, prečo strýčko Jančino naščevuvaly tvojého tatka?
-To teda nevím, - priznal som sa.
-Já ci to teda povím. Tvój tatko jako murár ból vtedy sudcom z ludu. A ón sa ho pri tém súde zastal, že ho dobre pozná, že to je od prírody dobrý človek, že sa v kostele nahlas modlý a úprimno, né jako nékerý, čo sa z jednu ruku prežehnaju a z druhú néčo uchmatnu. Strýčko Jančino maly vtedy dosat dva roky, ale po prímluve tvojého tatka ím to skrácily na pól roka...
Päťdesiat rokov ubehlo od tých čias a predsa som sa dozvedel odpoveď na otázku, ktorú ma nenapadlo položiť otcovi, keď ešte žil. Konečne som teda pochopil, prečo strýčko Jančino v base „kradli“ pre nás knižky...
