Ahoj Marian. Tvoj príspevok ma veľmi zaujal. Skutočne sa jedná o historickú udalosť v dejinách Častej, ktorá sa - dúfam - už nikdy nezopakuje.
Ja som tie chvíle prežíval ani nie kilometer vzdialený od teba, v pivnici u Dr. Lamoša. Ten priebeh očakávania prechodu frontu bol podobný. My sme boli v tom čase sedemčlenná rodina a všetci sme sa presťahovali - spolu s inými častovanmi - do tej pivnice. Bola to veľmi priestranná miestnosť, lebo v tom dome bola kedysi fabrika a tak sa mu familiárne aj hovorilo.
Všetci sme do pivnice vlastne neodišli, lebo dedo ( otcov otec ) mal iný názor. Rodičia ho prehovárali, aby išiel s nami, lebo náš dom môže zasiahnuť nejaký granát. Hovoril, že on sa ničoho nebojí, žiadny granát ho nemôže zasiahnuť, lebo "šak máme bránu".
A tak, celú tú dobu sedel pod úkolom na lavičke, alebo stál na ulici pred bránou. Po skončení všetkého nám rozprával, ako videl posledných Nemcov utekať hore Bindišmi (starý názov svahov pod horami) a za chvíľu zase Rusov, ako sa približovali od Štefanovej a on to bez problémov v zdraví prežil.
My sme si do tej pivnice priniesli jednu kanapu na spanie, na ktorej som však spal iba ja, lebo som nemal vtedy ani šesť rokov. Ako sa už približovala fronta, chlapi odovzdali náramkové hodinky miestným dievkam, ktoré ich schovali do čižiem. Už vtedy sa vedelo, že ruskí vojaci sú vášniví zberatelia hodiniek a to ich „Davaj časy“ bolo veľmi populárne.
Ale ja, na rozdiel od teba, nemám na prechodu frontu taký smutný zážitok ako Ty, s tým nešťastným nemeckým vojakom, ktorého ruskí vojaci zastrelili.
Keď zabúchal prvý ruský vojak na dvere pivnice, všetci sme museli vyjsť z pivnice do záhrady, aby vojaci mohli prezrieť pivnicu,či sa tam neskrývajú Nemci. Ja som bol stále so svojim otcom.
Po krátkom čase ľudia sa osmelili a začali vychádzať zo záhrady na ulicu. Tak som sa i ja s mojim otcom - ktorý ma stále držal za ruku - ocitol na ulici. Tam už stálo veľa vozov s konskými záprahmi ktoré patrili ruským vojakom.
Na jednom voze sedel starý vojak a na lavičke vedľa seba mal koláč syra. Keď ma zbadal, zobral veľký nôž a kus z toho syra odkrojil. Ukázal na mňa a s vystretou ruko mi podával syr, ktorý bol ale na tom veľkom noži. Ja som pochopil, že chce, aby som prišiel k nemu a zobral si ho. Mal som však strach z toho veľkého noža. No po krátkom váhaní a posmelení mojim otcom som si ten kus syra zobral.
Milan Held – 13.4.2007
