Ticho, ktoré sa rozliehalo po celej izbe prerušoval iba zvuk dažďa. Svetlá boli zhasnuté a v dokonalej temnote sa v rohu izby snažila zápasiť so svojimi démonmi, aj keď beznádejne. Vedela, že tento súboj má už dávno dopredu prehratý, no nevzdávala sa maličkej nádeje, ktorá pre ňu svietila ako maják na mori. Šplhala sa za ňou, odrážala útoky a zakaždým padala znovu a znovu dole. Nemohla ich poraziť. Nedalo sa to. Bola príliš slabá, príliš vyčerpaná a preto rezignovala. Nechala ich zaplaviť jej hlavu, narušiť existenciu a naštiepiť už aj tak dosť zničenú sebadôveru. Nevládala odolávať volaniu toho hlasu v jej vnútri.
Rozhodla sa, že ak s nimi nemôže zápasiť, musí sa jednoducho pridať k nim. A tak teda tancovala so svojimi démonmi, vo víre vášne, nespútanosti a sladkého utrpenia. Nechala sa viesť, oddala sa im až kým nesplynuli v jedno a strmhlav sa rútila do vlastnej skazy. Urobila všetko, čo chceli, bez akéhokoľvek odporu. Úplne sa im podriadila. Zvláštne však bolo, že aj napriek tomu, ako dlho proti nim bojovala, táto nová skúsenosť jej totálne opojila zmysly a zapáčila sa jej viac, než čokoľvek predtým. Pocítila obrovskú moc, ktorá jej prúdila žilami, zábrany zrazu neexistovali a všetko to, čo niekedy bolo nesprávne, zrazu zmenilo svoj význam a ona chcela preskúmať každučký nepoznaný kúsok všetkého nového, čo sa pred ňou ukazovalo. Nezaujímalo ju, že to nie je správne. Nechala sa ovládať svojimi démonmi tak rýchlo a prudko, že si tú zmenu ani nevšimla. Pohltila ju predstava toho, že môže mať čokoľvek. Pretože presne to jej aj ukazovali. Vytvárali všetko to, po čom tajne túžila a tieto predstavy jej zasadili tak hlboko do myšlienok, až ju dostali do bodu, do ktorého vždy chceli. Prelomili jej obranný štít, rafinovane ju prinútili vzdať sa všetkého, čo mala a získali si ju na svoju stranu.
Padla do temnoty, bola zničená, sama a všetko sa na ňu zrútilo. V hlave sa jej ozýval hlas, ktorý jej vravel, že nie je dosť silná na to, aby ustála búrku. Verila tomu hlasu tak hlúpo ako malé dieťa, že si ani netrúfala čo i len pomyslieť niečo iné. Verila, že je bezcenná ľudská bytosť na tejto planéte, ktorá je tak ľahko nahraditeľná, že vlastne nikdy pre nikoho nebude viac, než nástrojom získania niečoho a hneď potom bude odhodená a zabudnutá ako staré tričko na dne skrine. Verila, že ju nikdy nikto nebude mať úprimne rád. Verila, že nemá inú možnosť, než sa cítiť bezcenne a utápať sa v žiali. Verila, že samota a bolesť sú jej jediní priatelia. Nechala sa tak veľmi ovládať hlasom v jej hlave, že každého, kto sa jej pokúsil pomôcť od seba odstrčila tak odporným spôsobom, až ju napokon všetci znenávideli. Nevedela, čo je skutočné, a čo nie.
Bola stratená vo svojej vlastnej hlave, zablúdila kdesi do najtmavšieho kúta a nevedela nájsť cestu späť, čo však živilo jej démonov a postupom času nad ňou takmer úplne prevzali kontrolu. V podstate bola ako ich bábka. Nenápadne ju ovládali, hrali sa s ňou a potichu sa na tom celom smiali.
