Túlam sa po svete plnom divov,
túlam sa po ňom každý deň.
Vidím v ňom veci nevídané,
je to môj vlastný „wonderland“.
V tom svete má každý miesto,
no aj tak tam nikoho niet.
Je tam prázdno ako v dome božom,
je to naozaj len môj svet.
Ľudia sa boja, nechcú vstúpiť,
no pritom majú branú dokorán,
tepaná je zlatým lístím,
je to tá cesta do dvorán.
Samota dokáže najviac ubiť,
človek jej rýchlo prepadne,
jej čiernota na nás všetkých číha,
útočí na nás hromadne.
Cesty z nej sama neviem nájsť,
čakám na dušu spasenú,
no duša vôbec neprichádza,
nevidím ju, tú dušu vznešenú.
Celý život sa takto túlam,
pomaly už aj zvykám si,
no stále vidím to malé svetlo,
svetlo do tunela, do spásy.
Čakám na ľudí, čo majú súcit,
ľudí, čo ma snáď aj pochopia.
Lebo odsúdiť, to je ľahké,
no pomôcť, to ľudia nerobia.
Tak ako básnik smutným perom
zapisuje svoje myšlienky do vody,
tak aj ja, svetom ohrdnutá,
myslím na ľudské nezhody.
Slza dokáže liečiť, zabiť,
dáva nám voľnosť, srdečnosť,
vyčariť ju nie je ťažké,
no utrieť ju, to je na večnosť.
