Zvonia tak dlho, že každý naokolo si myslí, žemi volajú, ale ja viem, že nie. Sú totiž z Afriky a nemajú peniaze,aby si mohli zavolať, preto dlho vyzváňajú. Zvykla som si. Sú jediní a špeciálni,a kvôli nim sa mi zmenil môj život. Tak napríklad, nemám odkazovúschránku, aby mohli kľudne dlho zvoniť. A zmenila som si zvonenie namobile, aby moje okolie a hlavne mňa neotravovalo stále opakujúce sa zvonenie.Našla som si takú pohodovú hudbu a vychutnávam si skladbu, kým celá nedozneje.
Zvláštne, ako ľudia dlho vedia žiť zo spomienok a ako sa vlúdia do hlavypráve v pravú chvíľu. Keď zazvoní telefón, predstavujem si tvárekonkrétnych ľudí, detí zhrčených okolo mobilu (možno je to blbosť) a to,čo som spolu s nimi zažila. Niektoré myšlienky sa zase vlúdia, alenajradšej by som ich pekne poslala kade lahšie. Nie vždy to ide. Napríklad, keďzaspávam a prikrývam sa teplou perinou, predstavím si tých mojichkamarátov. Aj keď si pochutnávam na dobrej čokoláde. Alebo keď čítam noviny nazáchode. Ktovie či ochutnali niekedy čokoládu. Raz sme si s dvoma africkýmichlapcami kúpili zmrzlinu a oni ju hrýzli zubami. Mali 22 a prvýkrát v životejedli zmrzlinu! Prečo nás to vôbec udivovalo? Veď nemajú ani vlastnú posteľsami pre seba, záchod, ktorý splachuje a jedia stále len ugali. A to sútí z tých šťastnejších, čo majú strechu nad hlavou a to ugali, čo „chutí,ako papier“.
