Najväčšou pýchou Slovenska je napriek všetkým liberálnym názorom folklór. Nie je možné ma presvedčiť o opaku. Narodila som sa v tajomnom, kultúrou popretkávanom a históriou ospievanom údolí medzi Busovom, Minčolom a Magurou. Vo východnej časti Slovenského Rudohoria, kde spev sa nazýva hlasom srdca a tanec radosťou v žiali. V nádhernom kraji neďaleko poľských i ukrajinských hraníc. V cípe vlasti s názvom Šariš. Som hrdá Šarišanka s rusínskymi koreňmi na oboch stranách. Mám bližšie k východnému bloku než kapitalistickej demokracii. Vyrastala som v paneláku, ale namiesto materskej školy som detstvo trávila u starých rodičov; vyplašené húsatá, ošklbané kvetiny v záhrade, vôňa čerstvo pokosenej trávy či sena, cestovanie na voze cez rómsku osadu... moje detstvo. Život sprevádzaný históriou dreveníc, zvukom ľubozvučnej rusínčiny, vozov s koňmi namiesto áut, spevom vtákov a pracujúcich ľudí namiesto masmédií. Vášeň milovať túto krajinu silnejšia než smrť. Najstaršia dcéra i vnučka. Rok čo rok som zrelšia a tým častejšie sa vraciam do svojej minulosti, do svojich detských liet.
Nie najlepší deň. Zdeprimovaná nečinnosťou som si na you tube začala púšťať videá hudobných skupín, zväčša z východného Slovenska. Asi po hodine som „naďabila" na ľudovú hudbu Kollárovci. Určite poznáte pocit, keď vás niečo zaujme natoľko, že sa nemôžete od toho odtrhnúť... ale toto bolo silnejšie. To všetko vo mne zrelo pri počúvaní Kollárovcov. Neopísateľný pocit, traumatizujúca atmosféra, emócia ako pri prvej láske J Nemožné opísať slovami. Neskutočná túžba počúvať ďalšie a ďalšie skladby, záznamy z vystúpení... a vtedy začali vo mne zrieť emócie môjho detstva, vracali sa mi spomienky a túžba zastaviť čas. Kroje, hudba, piesne, architektúra, zvyky, tradície, tance a nárečie.
Slovensko je nádherné, ale mojou najobľúbenejšou trasou, keď ním cestujem, je Poprad - Stará Ľubovňa - Čirč - Bardejov. Zvláštna cesta a ešte udivujúcejšia eufória ma chytá pri prechode obcami Ľubotín, Orlov, Čirč... To nie sú miesta - to je história. Nie je to skutočnosť, lež sen, ktorý žije. „Nové miesta" dýchajúce kultúrou. Keď nimi cestujem, vždy som vyzbrojená v MP3 prehrávači „ľudovkami". Ich obsah a melódia vyjadruje cit, náladu, myšlienku či túžbu. Hľadanie, aj keď sme už našli. Poznávanie poznaného. Eufória, akoby som bola zrastená s týmto krajom, aj keď ho vôbec nepoznám. Ja ho len cítim.
Poznám veľmi veľa hudobných skupín hrajúcich ľudovú tvorbu. Ale popravde... aký je rozdiel medzi zostavou bicie, basgitara, gitara, klávesy a akordeón, cimbal, basa a husle? Nie je tam rozdiel; je to jednoducho neporovnateľné. Ak hovoríme o folklóre, spomíname istý typ tradície. Ale hudba, ktorá sa dnes hráva na zábavách či svadbách a plesoch je kdesi vo svojom počiatku ľudová; avšak dnes prispôsobená našim potrebám a záujmom. Aby nás viac „bavila", aby sme cítili rytmus „bicích", harmóniu klávesov, energiu basgitary a množstva elektrických efektov. Tvorba, ktorá nás pobaví, dáva nám priestor na zábavu, ale stráca v sebe posolstvo. Chce byť tanečnou a počúvanou tým, že stráca svoju históriu, lebo sa pripodobňuje komerčnej hudbe nesúcej len zábavu bez posolstva. Chcem sa dostať k podstate, k akejsi pravde, k tomu, čo je viac... k tvorbe a láske našich otcov, dedov, pradedov. Môžeme mať akýkoľvek vynikajúci text ľudovej piesne, no keď jej chýba tradičné hudobné prevedenie spojené s národným folklórom - chýba jej cit, túžba hovoriť, chýba jej emócia ľudovej kultúry. Sú husle nahraditeľnou komoditou, keď majú nenahraditeľný zvuk? Je človek vymeniteľný, ak je individuálnou osobnosťou? Spomínam Kollárovcov... Nie preto, žeby boli na Slovensku ojedinelým hudobným zjavom, aj keď človek nikdy nevie. Máme viacero ľudových hudieb fungujúcich samostatne alebo popri tanečných ľudových telesách; asi najznámejší Kandráčovci, Železiar, SĽUK, Popradčan a mnohé, mnohé iné. Keď sa vrátim napríklad do svojho detstva, ľudová hudba Miroslava Dudíka, ktorá funguje dodnes.
Kollárovci mi dávajú energiu vstať a vykročiť do nového dňa. Či je zamračené a či svieti slnko. Nie je dôležité, aké je vonku počasie. Dôležité je, ako ho vnímame a aký pocit v sebe nosíme. Či mi je smutno alebo ma uchvacuje radosť, vždy je tu ľudová hudba, ktorá ma napĺňa, ktorá mi pomáha meniť moje pocity, ktorá dáva silu kráčať. Lyrické texty s neskutočnou silou; s nevýslovnou výpovednou hodnotou. Texty, kde plač sprevádzajú slzy; slová bez slov. Slovenský jazyk je jeden z najťažších. Má množstvo synoným a variantov, no aj napriek tomu máme často problém sa vyjadrovať slovami. Keď neviem čo a ako povedať, nájdem skladbu, ktorá dopovie aj to, na čo som ešte ani nepomyslela. Hudba bez významu nie je hudbou a text bez hudby nie je piesňou. Je tu vždy, keď sa nám chce plakať, keď tancujeme aj bez krokov, keď si myslíme, že už cesty niet, no aj vtedy, keď je zrazu pred nami mnoho cieľov a my máme len jednu cestu. Bolestný plač i hravá rezkosť tajuplných huslí... Sláčik zaspieva, pohladí, sekunda je zrazu večnosťou. Prvotná výzva, prvý popud. Tanec sláčika po štyroch strunách v jednej chvíli zahreje, objíma celého človeka, rozlieva jeho srdce láskou i žiaľom. Sila a emócia pevného kontrabasu... Najväčší sláčikový hudobný nástroj obsiahne akúkoľvek hĺbku myšlienok i pocitov. Trhá k činnosti a prebúdza našu pasivitu. Spev harmonického akordeónu, ktorý skráti večnosť i zastaví daný moment. Ako kovové jazýčky rozochvieva prúd vzduchu pohybom mecha, tak konečná harmónia spája pocity, obsahy i myšlienky v jedno. Tak ako akordeón spája všetky nástroje v zoskupení v jeden súzvuk. Nezameniteľný rytmus cimbala, kde naše nohy či srdce sú jeho réžii; dokonca možno aj každý vlas. Každý úder na strunu v nás pohýna spiaci rytmus, ktorý v nás drieme. Len dve paličky stačia na to, aby obsah mal formu, aby hudba mala výpoveď, aby pieseň znela nielen v ušiach ale predovšetkým v duši.
Mnohí sa hráme na niečo, čím chceme byť, kam chceme patriť, čo chceme robiť. Mnoho vecí i ľudí či systémov sa dá oklamať, ale spoveď ľudových piesní, našich predkov, nie je odpoveďou len na dnešné otázky. Sú to životné túžby a žiale otcov, láska národa; k domovu, k rodnej hrude, k bolesti srdca, k ťažkostiam doby či života, naviazanosť k horkým i teplým slzám. Hľadáme odpovede na jednoduché otázky a pritom zabúdame na tie obsiahle odpovede v podobe ľudových piesní. Pri relaxovaní si púšťame „klasiku" či jazz, pri odviazaní sa tancujeme na pop či rock; pre mňa osobne sú „ľudovky" náhradou akéhokoľvek žánru v akejkoľvek situácii. Spoveď rodičom, vyznávanie lásky či nenávisti, smútok nad svojim životom, svojim konaním, žiaľ i radosť... Ľudová hudba je modlitbou mojej duše. Modlitbou minulosti o budúcnosť. Modlitba prosiaca o večnosť, o trvalú spomienku, o šancu žiť!
Trojhodinový maratón Kollárovcov na you tube... Je tesne pred polnocou a poviem si, že idem spať. Po troch minútach v posteli otváram notebook, vkladám si do uší slúchadlá a pokračujem! Svedomie vraví: „bláznivá!" No moje srdce i duša nachádza v týchto piesňach cestu. Nie je dôležité koľko je hodín a čo nás zajtra čaká. Dôležité je nachádzať čo hľadáme; cestu, zmysel, odpoveď, túžbu či len obyčajný pokoj. Pre mnohých isté fantazmagórie, no pre mňa význam prečo som tu, prečo ma minulosť dobehne kedykoľvek to nečakám. Je to dôvod, prečo nikdy nechcem svoju minulosť vymazať zo spomienok a svojho srdca, prečo sa nechcem vzdať lásky k ľudovej hudbe... Nie je to pritiahnuté za vlasy ak poviem, že ľudová hudba je pre nás darom od Boha. Darom, ktorý nezanikne, tak ako minulosť, ako spomienky, ako folklór sám o sebe. Odpúšťame, no nezabúdame; opúšťame, ale opäť nachádzame; hľadáme, čo sme nikdy nestratili, lebo sme to dostali ako dar. Možno som exhibicionista, možno závislák, možno jedinec; no stojím si za tým čo poviem: ľudová hudba Kollárovcov je rečou, kde sú „slová bez slov". „...tak čistá nevinná, ktorá všetkým ľudom srdcia napĺňa, je tak tajomná, sladká, vľúdna, ješitná. Mnohé tváre v sebe často ukrýva... bez nej nikdy nesmieš byť!"
