Mala som plnú hlavu otravných, škaredých myšlienok o sebe, o jedle, o váhe, o varení, o mojom bruchu, ktoré bolo v poslednom čase ako nafúknutý balón. Pri obliekaní čerstvo vypraných, úzkych nohavíc sa mi chcelo plakať. Zo slov nutricionista alebo diéta sa mi ježili vlasy na hlave. A v tej hlave som všetko to negatívne dlhodobo nosila, až som sa raz odhodlala zavolať švagrovi, inštruktorovi jogy a silnej osobnosti, či by so mnou šiel na kávu. Potrebovala som pomoc, ako sa psychicky očistiť a potrebovala som radu, čo a ako zmeniť v živote, aby stravovanie pre mňa nebolo strašiakom.
„Autofágia,“ povedal hneď po mojom úvodnom monológu. Kým na teplom septembrovom slnku vypil šálku zeleného čaju, vysvetlil mi, ako to všetko v tele funguje. Ako sa telo dokáže za určitých okolností samo čistiť, požierať poškodené, nepotrebné bunky a aký to má blahodárny vplyv na organizmus, psychiku... Verila som mu každé slovo. Dohodli sme sa, že od tej chvíle budem dodržovať takéto pravidlo: od 18-tej hodiny do 10-tej hodiny nasledujúceho dňa nebudem nič jesť, môžem len piť vodu, prípadne čaj. To je 16 hodín bez jedla. Potom od 10-tej do 18-tej môžem jesť normálne, na čo mám chuť. „A čo keď dostanem pred polnocou žrútku? Ako to zvládnem?“ obávala som sa vediac, že som schopná aj o jedenástej večer vstať od počítača a prešmyknúť sa k špajzke.
„Nebuď na seba prísna,“ povedal švagor, „zvládneš to. A ak aj urobíš nejaký prešľap, netrestaj sa za to, veď zajtra bude nový deň a budeš pokračovať ďalej.“
Ako extra bonus k týmto radám, ktoré mi podal pokojným hlbokým hlasom a presvedčivým pohľadom, som dostala niečo nečakané – švagor sa ponúkol, že sa pridá k takému stravovaniu aj on a že sa cez viber môžeme podporovať. Začala som hneď v ten deň.
Na prekvapenie, keď som sa navečerala o 17.30, vôbec nebolo ťažké vydržať do druhého dňa. Ráno treba vyvešať šaty, pripraviť desiatu, vyslať deti do školy, umyť riad... a už ručičky ukazujú 10.00. Hurá, raňajky. Po kratšej skúsenosti, ktorú zatiaľ mám s týmto stravovaním (ešte len deväť dní) som zistila, že sa to dá bez väčších problémov vydržať a viem si to predstaviť aj ako dlhodobý stravovací režim.
Zo zvedavosti som si naťukala na googli, youtube a instagrame heslo „autofágia“ a bola som prekvapená, koľko ľudí pozná toto slovo a dodržuje režim 16/8. V jednom hodinovom rozhovore Novak Djoković a Dr. Dragan Ivanov krásne rozobrali tému na drobné a uistili ma, že má zmysel, aby som pokračovala. A že to má zmysel, to mi hovorí aj moje telo, lebo už po krátkom čase cítim pozitívne zmeny:
Stratil sa pocit nafúknutého balóna na bruchu
Fyzicky sa cítim ľahšie, nemám v žalúdku „betón“
Keď pociťujem hlad, nebolí to – naopak, cítim, že telo vnútri niečo pozitívne robí
Psychicky som spokojnejšia, vidím zmysel v tom, čo robím
Teším sa na jedlo, ktoré si teraz viem viac vychutnať
Mám akosi viac sviežej energie a neunavím sa tak rýchlo
Prestáva mi chutiť káva, v obchodoch obzerám kvalitné čaje
A teším sa na výsledky, ktoré nemôžem očakávať za jeden – dva týždne
Pred dvoma týždňami som nevedela o autofágii skoro nič. Kedže si každý deň o 18h dám na instagram do story fotku prádzneho taniera a pod to číslo dňa, ako dlho to dodržiavam, okolie sa dozvedá o tejto metóde, informácie sa šíria a reakcie sú rôzne. Niekto zatlieska, niekto nemo otvorí ústa dokorán, niekto sa opýta, ako to zvládam (hravo) a najviac ma pobavil kolega, ktorý hystericky spustil: „Preboha, prečo to robíš? Vieš, čo tým spôsobuješ svojmu telu? Nejesť šestnásť hodín? Veď to je pre organizmus strašný šok!“
Áno, áno, je to šok. Avšak nie šok pre brucho. Je to šok pre moju hlavu, ako telo vlastne funguje, aké je dokonalé a múdre. Doteraz bol hlad pre mňa strašiakom a jedla som vlastne toľko, že som už dávno nepociťovala ozajstný hlad. Zrazu sa na hlad pozerám ako na priateľa, ktorý môjmu telu pomáha. Na jednej stránke som našla citát: „Privítajte hlad ako priateľa, potom sa vaše telo poupratuje.“ Upratané telo osvieži aj psychiku. Ako dobre, že som namiesto ďalšej nezmyselnej návštevy nutricionistu zavolala radšej švagra na kávu…
