Vrátili sme sa z návštevy od Vesny, deti poskákali na gauč k youtubu na Pepa Prase, manžel ohrieval mlieko do fliaš. „Hm, na zajtra ráno už mlieko nebude," skonštatoval. „Nema problema, tata Prase," povedala som piskľavým hlasom, vzala som vedierko, peňaženku a vyparila sa. Teta Ruža práve rozotierala orechové cesto po plechu a v obrovskom hrnci mala čerstvo nadojené mlieko. „Mária, a ty čo pečieš na Kračún?", opýtala sa v miestnom dialekte. „Nič," zagúľala som očami, „mňa to nebaví." Pozrela na mňa ponad rám okuliarov, či nežartujem. „A čo dáš deťom?", ďalej s láskou rozotierala cesto až k okrajom plechu. „Sladkostí majú celý rok dosť... no, veď kúpim nejaké zákusky v supermarkete. Ja neviem piecť, nemám vzťah ani k vareniu." Nasledovala mierna rodičovská prednáška o prístupe k rodine, Vianociam a o kvalite dnešných výrobkov v obchode, keď vtom do izby vošiel jej manžel. Mám ho rada. Celé leto ukazoval deťom traktory a mňa volá lepotica. Samozrejme, že ho zaujímalo, o čom sa my dve bavíme. „Teta Ruža ma kritizuje, že nič nepečiem na Vianoce," veselo vysvetľujem. „Áále čoby kritizujem, nech si každý robí vo svojej kuchyni čo chce, čo je mňa do toho. Len ma prekvapilo, že ti je ťažko vyšľahať vajcia. Veď pečenie je jednoduché." Rozlúčila som sa s úsmevom na perách, pohoda. Doma sa mi však opäť vybavovali jej slová, aj ten zázračný pohľad, ktorý ma mňa hodila ponad okuliare. Čo si ty za matku, pomyslela som si, odflákneš sviatky, hlavne že môžeš sedieť za internetom. Chceš rozmrazenú tortu z Mediusu?
Ešte v tú noc som vzala do rúk kuchársku knihu. Múčniky, zákusky, koláče... hľadám vhodný recept. 10 vajec, 20 dkg Hery... no do kelu, kašlem na to. Krok dva, počítač. Googlim jednoduché rezy, rýchly zákusok, hrnčekový koláč... stovky receptov, návodov, rád, trikov, fotiek a ťažká predstava, že resuscitujem pokazenú váhu či mixujem bielka. Aha, orechové cesto, paráda, podobné robila aj Ruža. Že treba nechať odležať cesto v chladničke 24 hodín? No to mi je rýchly recept! Znechutená kulinárstvom zaspávam.
Ďalší deň je nedeľa. Stromček bliká, z nádobky na polici žmurká prášok do pečiva a deti sa hádajú kvôli hračkám. Tak dosť, hajde von na vzduch. Starší syn vymyslel okružnú jazdu na bicykloch. Jasno, 5 stupňov, december. Všetci pedálujeme a vychutnávame kyslík aj ticho. A v tej romantickej chvíli sa vo mne neviem ako zrodila túžba. Keď deti naobed zaspali, zišla som do kuchyne, preskenovala chladničku aj špajzku a pustila sa do experimentu. Žiadny recept, len pokus. Do hlbšieho plechu som vyliala hrnčekové cesto na muffiny, posypala orechami a stopla 20 minút v rúre. Ešte horúce natrela jahodovým džemom. Zaliala hustým jahodovým pudingom. Na vrch pokládla plazma keksy. Zaliala čokoládou. Posypala orechami. Spiaci manžel oddychoval pri relaxačnej hudbe a jej tóny vnášali do mňa pokoj. Ešte ráno by som tento štvorfázový recept poslala do hája. Teraz však plný plech posielam do špajzky vychladnúť na debnu piva.
Moja mama každý rok puntičkársky dodržiava sviatočné tradície. Mne je ukradnuté decembrové upratovanie aj pečenie. Veď čo, Štedrý večer ako každý iný, pre mňa pokojne aj bez kapra. Aké vianočné spomienky z detstva si však ponesú naši dvaja štumpli? Že mama hodila mäso do woku, otvorila čokoládové keksy a namiesto vianočných rozprávok sedela pri internete?
Tete Ruži ďakujem za kritiku, ktorú ako kritiku vlastne ani nemyslela. Jej slová som si zobrala k srdcu. Kam spejú dnešné mladé rodinky? A koľko detičiek vie, ktorá slávna postava má narodeniny práve na Vianoce? Rozmyslela som si to, v tomto chcem byť staromódna. Na večeru pozvem aj Vesnu. Upečiem ešte medovníky. Bude aj kapor. A v ten večer počítač ani len nezapnem.
