Musím zo seba vypľuť ten príbeh, lebo vysoký tlak je zdraviu škodlivý. Nuž, v roku 2011 som objavila senzáciu, vo Vojvodine vychádza v slovenčine detský časopis Zornička. Čo viac som si mohla priať, než zamestnať sa v redakcii. Huuups, také ľahké to nebude, veď pracovných miest, financií aj ochoty je dnes už málo. Poslala som im moje texty na ukážku. Šéfredaktor, volajme ho Maťko, texty prijal a hneď bez môjho vedomia uverejnil. Keď som sa ozvala kvôli pracovnej zmluve či aspoň honoráru, odpísal bláboly v zmysle, že ich redakcia je chudobná ako kostolná myš. A mal záujem o ďalšie texty. Ako odmenu mi ponúkol jeden výtlačok časopisu mesačne priamo do mojich rúk. Zistila som dve zaujímavé veci: 1. po porade so skúsenou a serióznou pani Alenkou z vydavateľstva Príroda v BA som sa rozhodla spolupracovať s časopisom aj zadarmo. Posielala som im básničky, hádanky, doplňovačky či aforizmy - a to všetko len pre môj dobrý pocit, že píšem, že tak môžem získať nové skúsenosti, nové kontakty. 2. keďže redakcia vraj nevypláca honoráre, asi nemajú ani veľa autorov, ktorí by pre časopis písali zadarmo ... a tým pádom nemajú k dispozícii dostatok nového, sviežeho, súčasného materiálu. Pravdu o úrovni časopisu vám nepoviem, lebo sa bijú vo mne dva protichodné názory a nechcem uraziť tých redaktorov, ktorí za niečo stoja.
S Maťkom som vydržala spolupracovať pol roka. Môj ostrý názor - šéfredaktorovanie flákal. Okrem tejto práce mal aj iné pracovné záväzky, je nezodpovedný, nespoľahlivý, neseriózny. Ako to viem? Na moje maily, otázky, žiadosti takmer nikdy neodpovedal. Keď však potreboval, napísal krátku správu „pošli, čo máš." Často nedodržiaval uzávierku, nedodal včas materiál, tlač meškala. Nakoniec mal nejaké šarapaty s riaditeľom a Maťkova stolička sa musela premenovať. A nervy mi praskli vtedy, keď som sa pomimo dozvedela, ako nelichotivo sa o mne Maťko raz vyjadril. No čo, som ženská a urazila som sa. Prestala som spolupracovať.
Prešiel ďalší polrok. Kým som dávala doma pozor na hrajúcich sa synov, pod ruku sa mi dostal starší časopis NŽ. Pre literárnych teoretikov a kritikov a umelcov. Začítala som sa do jedného článku a nemohla som uveriť vlastným očiam - autor kydal na iného autora a z obsahu bolo zrejmé, že si takto písomne medzi sebou riešia komplexy, urážajú sa, následne obhajujú a zas urážajú. Bolo to škaredé, neprofesionálne. Asociovalo ma to na Maťka a Zorničku. „Veď už sa na neho ani nehnevám... a bolo by na škodu, aby som ja - ehm, spisovateľka pre deti - nepísala do detského časopisu len preto, že sa nezhodnem s Maťkovým neprofi prístupom" a po tejto úvahe som spoluprácu opäť nadviazala. No s vedomím, že nesmiem od Maťka očakávať seriózne veci, veď o nič neide, len o také nepodstatné písačky. A Maťko sa ku podivu trošku zmenil k lepšiemu, predstavil ma čitateľom ako novú autorku, pravidelne uverejnil všetko, čo som poslala, dokonca môj syn zázračne vyhral jednu detskú súťaž a keď som si našla vlastnú ilustrátorku a s textom poslala hneď aj obrázky, prišiel prvý honorárik desať eur. Všetci boli spokojní a aj napriek občasným drobným prešľapom som zatvárala oči aj okuliare, veď už predsa Maťka trochu poznám.
Dnes však opäť pením a z toho Maťa ma už trafí. Ok, prijímam, že nepíšu pravý tvar môjho mena Vrška. Mám to tak v pase aj v občianskom, vydávala som sa v Srbsku, kde neexistuje „ová" a pre všetkých som Vrška. Len Maťko mi musí z jazykových dôvodov uvádzať Vršková... ok, malina, akceptujem. Prijímam aj to, že opäť neboli dodržané termíny a tak žiaci dostali januárovú Zorničku v posledný deň januára. V aktuálnom čísle vytlačili moju báseň, hádanky aj výsledky jednej súťaže. Vo výsledkoch riadne skomolili názov môjho textu. A v básni, ktorá má 24 veršov, urobili bez môjho vedomia 3 zásahy, akože jazyková úprava. Vďaka prvému zásahu ( zmena slovíčka ) mi jednoducho zrušili rým. Druhým zásahom ( odobrali zvratné sloveso „si" ) sa narušila rytmika verša. A tretí zásah bol bezpredmetný - zamenili moje slovo za jeho dvojtvar, spisovnosť jazyka ostala, no po zvukovej stránke to už neznelo tak fajn... Blbosti?
Ako autor mám právo vedieť o pripravovaných zmenách a úpravách, dokonca by som s novou verziou mala pred uverejnením súhlasiť. Ako autor mám právo používať aj rôzne básnické výrazy, skratky, novotvary, slovné hry, prešmyčky alebo hoci aj archaizmy a neraz sa v poézii stretnem aj s nadávkami. Keď sa pod text podpíšem, je to moja vizitka. Je to moje dieťa, môj obraz, moja práca. Predstavte si, že zoberiem váš osobný text, výpoveď, dielo a skôr, než ho vypustím do šíreho sveta, bez vysvetlenia urobím vo vašich slovách moje škrty, moje úpravy podľa môjho cítenia. No pod vašim menom. Nepovedala by som pol slova, keby to boli úpravy k lepšiemu ...
Maťko ma opäť sklamal. Všetko som mu vrátila v tomto blogu a svet sa krúti ďalej, treba poslať už len hádanky na február. Čo ak ma sklame zase? Postavím sa pred zrkadlo a budem hľadať odpoveď, či som ja zbytočne ješitná a vrtošivá alebo ...
