Asi pred dvoma mesiacmi som dostala ponuku spolupracovať na veľkom projekte. Práca z domu za počítačom, vysoké nasadenie koncentrácie na text. Hneď, ako som to záväzne vzala, zazvonil telefón – dostala som inú ponuku spolupracovať na jednej veci, opäť s textom, o ktorú mám už dlho vážny záujem a je dlhodobejšia. Nemohla som to odmietnuť. Moje dni sa premenili na šialený kolotoč. Bolo leto, deti doma - hry, výlety, len nech sa neváľajú po gauči. K tomu kuchyňa, domácnosť, rodina. Pred monitorom som pracovala každú voľnú chvíľku, najmä počas obeda a od večera do hlbokej noci. Hlava mi padala na klávesnicu, ale moja silná črta zodpovednosti ma nútila dokončiť všetko, čo treba. Po pár týždňoch tohto maratónu som cítila, že moje telo aj psychika slabnú. „To je stres,“ vedela som. Kvôli očiste som nerobila nič. Nebol čas, termíny tlačili. A pohár sa plnil.
Pred pár dňami sa mi ozvali z prvého projektu, že sa v texte stala veľká chyba a že za to nesiem kus zodpovednosti. Okamžite žiadali opravu a následne kontrolu starých textov. Psychika mi kolabovala, stres sa vyškieral z každej čiarky, ypsilona. Mám rada spoľahlivosť a preto mi vadilo, že som takto zlyhala. Sebavedomie mi pod záťažou a napätím klesalo. Tvár v zrkadle sa začala meniť...
Dnes ráno som išla na poštu. Prechádzala som okolo banky, mali už otvorené. Potrebujem si otvoriť účet, tu v Srbsku ešte tekući račun nemám. Preto pendlujem medzi bankami a zisťujem podmienky. Vošla som dnu. Zastavil ma stojan s automatickým prideľovačom lístkov. Šťuk, som prvá. Pani za pultíkom som vysvetlila, že som sa len zastavila pre základné info, aký balíček by mi vedeli ponúknuť. V banke na Slovensku mám problém porozumieť tej ich terminológii, v srbčine o to viac. Po prvotnej spŕške info začal mierny výsluch:
„Ste zamestnaná? Máte záujem iba o dinarski účet? Chceli by ste aj službu internetbanking? Sms službu? A ste vôbec občiankou Srbska?“
Na overenie žiadala občianku. Nechala si ju na stole a opäť mi zopakovala spleť termínov, ktoré mi môj nahromadený stres už asi ani nepúšťal do mozgu. Skončila a čakala na moju reakciu. Zmätene som si vypýtala nejaký letáčik, súhrn alebo čokoľvek, čo mi doma pomôže orientovať sa v tejto španielskej dedine. Ochotne čosi naťukala do počítača a stlačila print. Podišla ku tlačiarni, musela ju aktivovať dotykom kartičky, čo jej visela na krku. „Fíííha,“ myslím si, „tu to funguje všetko nejako moderne.“ Kým čakala na papiere, usmievala sa a vysvetľovala, že práve prijali akúsi klauzulu o zmenách v terminológii a novej procedúre, preto bude toho čítania viac – vytlačila mi aj zmluvu, aby som doma videla, aké sú tam uvedené podmienky. Sebavedomo začala na zmluvu opisovať údaje z mojej občianky a vysvetľovala, že to je práve tá procedúra, každé tlačivo, ktoré ide z banky von, musí mať ich pečiatku, aby sa vonku nezneužívalo. Počúvala som ju pozorne, no jej slovník sa veľmi líšil od rečí, ktoré bežne používam.
„Tu mi to ešte podpíšte,“ hovorí jasne.
„Ale to si beriem domov, však?“ pýtam sa nechápavo a rozmýšľam, či je fakt taká seriózna pedantka, že musela na bezcenné lajstre šupnúť pečiatku - lebo nové predpisy. Ani neviem ako, podpísala som to. Papiere hneď vzala, otočila sa a odišla za stenu dozadu.
„No, do kelu,“ hreším v duchu. „Si normálna, ty krava? Čo si to podpísala? Kam s tým odišla? Preskenovať to? Zaregistrovať ma? Bez súhlasu? No veď som jej práve podpísala opečiatkovanú zmluvu!!!“
Keď sa vrátila, môj tón už nebol taký zhovievaný. Teraz som spustila streľbu otázok ja. Prekvapene na mňa pozrela, najnevinnejším pohľadom ma presviedčala, že len išla k riaditeľke pre podpis, lebo tak sa to musí po novom robiť. Žiaden dokument nemá opustiť banku „bianco“. Uisťovala ma, že si predsa nepreskenovala moju občianku a že odo mňa nepýtala adresu, ktorú by hneď naťukala do systému. Na záver vyzerala dokonca urazene. Rozlúčili sme sa rozpačito.
Doma som si všetky listiny prezrela a zdá sa, že je všetko v poriadku. Na konci zmluvy sa píše,že musí byť vyhotovená v dvoch podpísaných kópiách. Ona vytlačila iba jednu, vypísala na ňu údaje z mojej občianky, ja som to podpísala a zobrala domov. Trochu divné nové predpisy... a to som pôvodne chcela iba letáčik.
Krútime hlavami nad ľuďmi, ktorí naletia podvodníkom, podpíšu podstrčené papiere, dajú sa zlákať na akcie... a potom si búchajú hlavu o múr. Už viem, ako chutí tento pocit. Je veľmi horký, dusí, štípe a má riadnu silu. A presne taký je aj stres, ktorý keď prerastie hranicu, pomaly zabíja. Zabíja zdravý rozum, zabíja naše bunky a strpčuje ľudstvu kus života.
