Po prvotnom prekvapení, vecnom dohadovaní, časovom tlaku a opätovnom naliehaní som nakoniec súhlasila. V skratke - volal mi človek, tu vo Vojvodine veľmi známy v oblasti kultúry a poprosil ma, aby som skorigovala jeho 12-stranový text v slovenčine. Hneď, lebo v noci to už musí odoslať. Nikdy som korektúry nerobila takto „profesionálnejšie", no jeho záujem ma potešil. Večer som si našla pokoj a otvorila počítač. Nad korektúrou som sedela dve hodiny, najčastejšie bolo potrebné opraviť gramatické chyby, preklepy, ale aj úpravy v štylistike, v závere aj preklady zo srbčiny. A zistila som, že ma to ohromne baví! Toto zistenie viedlo dokonca k tomu, že som sa rozhodla na rôzne miesta napísať inzeráty typu - robím korektúry, prekladám. Amatérsky, bez pečiatky, ale kvalitne.
A tu som sa začala zamýšľať nad mojou slovenčinou. Som rada a dokonca hrdá na to, že ovládam slovenský jazyk na perfektnej úrovni. Nebudem „prší-mi-do-nosa", že viem, kde sa píše ypsilon či čiarka, lebo aj majster tesár sa niekedy utne a manžel ma veľmi rád podpichuje, keď urobím chybu. Ale som fakt rada, že tento náročný jazyk dobre ovládam.
V pamäti som si vybavila základnú školu, druhý stupeň, hodiny slovenského jazyka a literatúry. Dvadsaťsedem žiakov, jedna učiteľka. Mladá, štíhla, blond. Veľmi obľúbená. Bola často usmiata, kamarátska, vtipná, chodila s nami v rámci astronomického krúžku aj na výlety. Spolužiačky sa jej zdôverovali so svojimi intímnosťami, ona si z nich nerobila srandu, brala ich problémy vážne a vedela povzbudiť. Zároveň bola aj prísna, často skúšala, na každú hodinu sme museli byť pripravení. Učivo však vedela vysvetliť zaujímavým spôsobom, ticho sme na ňu zízali, písali, prepisovali, precvičovali... a na mňa sa to všetko nalepilo.
Neviem, aká je situácia v školstve dnes, keď sú v triede mobily, tablety, wordy. Neviem, aké sú osnovy a učebnice. Či je vôbec v triede ešte disciplína a záujem. Ale jedno viem, moja skvelá slovenčinárka sa volala Mária Frančáková. Vďaka všetkému, čo ma naučila, som včera s radosťou korigovala 12-stranový text úspešnému režisérovi. A na Slovensko, do Bardejova, letí jedno hlboké „Ďakujem, Majka."
