Obchodík je malý, predavačka milá, ukazuje mi všelijaký nový tovar. Zháči sa, keď jej poviem, že ma zaujíma iba tá misa z výkladu. Posledný kus. Aby však natiahla ruku k mojej nádobe, musela by odsunúť neveľký regál s poličkami, na ktorých je tovar. „Prosím vás, príďte inokedy," hovorí. „Zajtra tu bude aj kolega, on to ľahšie odsunie." Dohodneme sa, že mi misu určite vyberú a odložia. Som trošku sklamaná, ale čo už.
Sobota. Nemám čas ísť zase na Svetosavsku, ale kolega určite regálik hravo odsunul. Nedeľa, zatvorené. Pondelok, tu v Srbsku štátny sviatok. Utorok, idem kúpiť misu. Tentoraz sa pri výklade zháčim ja, oranžovo-hnedé kvety na mňa stále žmurkajú. S otáznikmi v očiach vchádzam dnu. Pani hneď vstáva od pultu a skomolene vysvetľuje čosi, čomu ani nerozumiem. Usmejem sa. „Nema veze, doćiću sutra," a naozaj myslím vážne, že prídem zajtra, lebo o misku pre starú mamu mám fakt záujem.
Streda. Pri pohľade do výkladu sa naštvem. Ani nevchádzam dnu, len sa cez otvorené dvere informujem, ako sa veci majú. Pani vstáva a previnilo pokrčí plecami. „Ponáhľa vám to? Ešte to kolega nevybral..." Nedarí sa mi nahodiť úsmev. Nedarí sa mi skryť rozhorčenie. „Nema veze," klamem, že to nevadí a hneď sa otáčam na odchod.
Manžel vie, že som veľmi netrpezlivá ... ale toto už nemá nič spoločné s trpezlivosťou. Predavačka sedí, ťuká do mobilu, iných zákazníkov práve nemá... veď ja sama by som mohla za 30 sekúnd odtiahnuť ten regál a vystrieť ruku R za predmetom P. Nechápem. Usmiata pani ochotná ukazovať mi aj tovar, ktorý nepotrebujem... a neochotná odtiahnuť o pätnásť cm kovový stojan s plastovými lievikmi.
Štvrtok. Starej mame som kúpila bledoružové dreváky. Kuchynské potreby som obišla. V myšlienkach som poslala bozk smutnej mise, ktorú nebudem mať. Just, kvôli jednej čiernovláske...
