Olja a Ana sú učiteľky v škôlke, kde sa každý pracovný deň objavím dva krát po päť minút. Dnes je piatok. Pripravili pre deti divadlo, rodičia v rámci humanity prispeli na vstupné a výťažok poputuje pre matky s deťmi do Obrenovca, srbského mesta postihnutého nedávnymi záplavami. Vonku prvý úpek, v škôlke hluk rozjašených detí, piatkové popoludnie vrie. Napriek únave a kriku sa Olja s Anou usmievajú, prehodia pár príjemných slov, ktoré ma neotrávia. K deťom prehovoria milo, dokonca s dávkou humoru, aj keď si Kiki práve olial tričko, Elena plače a Uroš ešte vždy stojí na chodbe. Beriem synov batoh, schádzam schodmi dolu a som vesmíru vďačná za fluidum, ktoré vyžaruje z týchto žien. Plne si uvedomujem ich lásku, ktorú rozlievajú okoliu. A mňa to osviežuje, posilňuje a dodáva chuť vyjsť do upoteného, sparného dňa.
Cestou domov idem bicyklom okolo poloprázdnej tržnice, rada chodím jednou skratkou. Syn na zadnom sedadle spokojne drží svoj výkres a sleduje okolie. Prechádzam okolo akéhosi pána, sedí na predajnom stánku v tieni, hompáľa nohami, fajčí a rozpráva sa s okolopredávajúcimi ženičkami. Zrazu ma osloví a čosi sa pýta s figliarskym úsmevom. „Prosím?“, otočím sa prekvapene. „Aha, no áno, máte pravdu, manžel išiel na služobku, vráti sa o týždeň.“ Pán Tau sa očividne baví, možno by chcel pobaviť aj kamarátky ženičky. Ďalej sa vypytuje, prečo manžel chodí do Ruska tak často, či mu verím a či tam náhodou už nemá aj frajerku. A či si so sebou bral aj pingpongovú raketu... nevinne vtipkuje na všetky strany. Aj keď ma nijako neurazil ani sa ma nedotkol, mne to vtipné nie je. Skôr také nemiestne, jeho energia je ostrejšia, drsnejšia. „Či má frajerku, to ma vôbec nezaujíma a raketu si do lietadla určite nebral,“ usmejem sa a už viem, pán Tau je tiež členom športového klubu. Odchádzam a tentoraz si plne uvedomujem, že sa cítim znechutená, mierne otrávená. Ten človek mi práve odobral kus sily. „Nema veze, neka si živ i zdrav..“ poviem si v duchu.
A následne ma pri tej pedikúre zachvátil krátky filozofický moment, kedy som sa zamyslela nad podstatou ľudského fluida. Aké je jemné, ale silné. Neviditeľné, ale jasné. Pôsobiace. Aktívne. Meniace sa a ovplyvňujúce. Veľké, hlboké, plné moci, života. V ezoterike sa fluidu pripisujú rôzne farby. A mňa by zaujímalo, nakoľko by sa zmenil náš život, keby sme si tieto farby mohli navzájom vidieť. Akú farbu mala dnes Olja s Anou a akú mal pán Tau? Akú mám ja? V dnešnom hyper-super svete je možno škoda, že to dúhové spektrum ozaj nemôžeme vnímať aj očami. Myslím, že by to bola riadna zmena!
