Pracujem v malej slovenskej redakcii RTV v zahraničí a do práce chodím ako dieťa do zábavnej herne. Baví ma to, čo robím, no zmenila by som zopár vecí – zvýšila by som si plat aspoň o 40 tisíc dinárov (340e), prijala by som ešte aspoň dve nové redaktorky a zaviedla trochu prísnejšiu pracovnú disciplínu.
No keby mi niekto ponúkol trojnásobok môjho aktuálneho platu, veľmi rada by som robila aj toto:
1. Upratovačka na cintoríne
V detstve som trávila prázdniny u starej mamy, ktorá bývala v dedine presne oproti cintorínu. Najkrajší pohľad tam bol začiatkom novembra, všade chryzantémy a sviečky. V poslednom čase som si tu vo Vojvodine obľúbila prechádzky po tomto tichom mieste, je to pre mňa relax. Pomaly kráčam okolo krížov, čítam mená, či niekoho poznám. Pozerám fotky, kto ako vyzeral. Hľadám, kde sú bábätká, kde vojaci, kde slávna osobnosť. Kto má skromný pomník, kto honosný. Kto má verše, kto vyblednuté priezvisko. A čo by som tu robila ako upratovačka? Čistila hroby, umývala pomníky, sadila kvety, hrabala lístie, zametala chodníky, natierala lavičky... aby z cintorína nebolo pochmúrne, depresívne miesto, ale voňavý zelený park s galériou príbehov, z ktorých každý jeden si zaslúži úctu a aspoň minútku ticha.
2. Navštevovateľka dôchodcov
Mnohí z nich nám lezú na nervy, keď sú až príliš múdri, príliš zatrpknutí, príliš pomalí... Všimla som si, že keď sa pri nich pristavím, usmejem, opýtam sa na bežné veci a počúvam, tak sú potešení, spokojnejší a ja mám z toho radosť. Občas idem navštíviť na faru staručkého pokladníka, ktorý žije sám, má len záhradku a psa. Je skromný, veľmi galantný, uvarí mi „nes tri u jedan“ a ja sa ho vypytujem, ako znáša horúčavy, čo robí po večeroch, kedy chodieva spať, čo teraz pestuje v záhrade. A navštevujem aj susedu, ktorá žije s dcérou a vnučkami. Tej sa pri káve povypytujem na zdravie, kto zomrel, čo bude dnes variť a či mi prezradí nejaký recept. Bavila by ma taká práca, venovať pozornosť starším, pozerať si s nimi albumy fotiek, popýtať sa, ako sa žilo v minulosti, vypočuť si ich múdrosti, aby mali pocit, že sú užitoční, cenní, potrební.
3. Balička novín
Zbožňujem vôňu čerstvej tlače. Na vysokej škole som brigádovala v tlačiarni. Vkladala som do časopisov reklamné letáky alebo rôzne vzorky, každá musela byť na rovnakej strane. Dvadsaťpäť časopisov tak, dvadsaťpäť časopisov obrátiť a potom celý balík do stroja zviazať. Som typ, ktorému vyhovuje robiť osem hodín jednu monotónnu prácu. Brigádovala som aj v skladoch, kde bolo treba na chipsy lepiť slovenské etikety, päťdesiat sáčkov, zatvoriť škatuľu, zalepiť, dať na paletu. Cap, cap-cap, cap, hotovo. Naopak, necítila som sa dobre na miestach, kde som jednu prácu skončila a musela som hľadať vedúcu, čo mám robiť ďalej a potom sa jej pýtať, ako to funguje, a čo ešte treba urobiť a kam to odniesť a ako nájdem toho človeka... raz ma z takej brigády v Karlovej Vsi vyhodili asi po dvoch hodinách a predýchať som to išla do blízkej viechy.
4. Pokladníčka v potravinách
Keby to bolo finančne atraktívne ohodnotené, mňa by to bavilo. Zase píp, píp, píp, monotónnosť, občas pozrieť do papierov, aký kód má ananás, občas sa vystrieť k najvyššej polici s cigaretami. Bez úsmevu by som ani nevošla do pokladničného boxu, usmievala by som sa aj na tých, čo by sa mračili. Lebo verím, že ak je niekto mrzutý a ja k nemu vyšlem lúč pozitívnej energie, musí sa ho to aspoň milimetrík dotknúť. Poznám v tunajšom Maxi dve ženy, ktoré by som nechala zarámovať ako ukážkový príklad, ako sa to má robiť. Jedna stojí pri pokladni a aj keď nemá vyslovene široký úsmev na tvári, vyžaruje z nej svetlo a pohoda. Druhá balí mäso za pultom a už viackrát som jej chcela poďakovať za to, aká je vždy príjemná. Aj ja by som chcela byť zarámovaný príklad.
5. Učiteľka slovenčiny
Keď vidím dnešné učebnice a spomeniem si na tie spred tridsiatich rokov, myslím, že nie všetko nové je lepšie. Niektoré knihy sú tu v Srbsku katastrofálne. Učiteľ musí v prvom rade vybudovať v triede jasné pravidlá, disciplínu, musí byť autoritou a musí tú prácu robiť rád, kreatívne, nápadito – inak je to len o tom, aby všetci nejako prežili a nech už zazvoní. Musí mať rád aj deti, nech sú, aké sú. Ako môže dobre robiť svoju prácu, keď toho neznáša,lebo vyrušuje, tamtoho nemá rád, lebo sa neučí a ďalší je namyslený, lebo má prachatých rodičov... Byť dobrým učiteľom je strašne ťažké. Na základnej škole ma slovenčinu učila Mária Frančáková. Vďaka jej prístupu, v ktorom bola aj láskavosť, kamarátstvo, humor, uvoľnenosť, aj disciplína, hranice, prísnosť a zodpovednosť, nás naučila všetko. Určite robila viac, než bola povinná z učebných osnov. Na jej hodiny sme sa tešili. Mali ste takého učiteľa?
Videla som raz zaujímavé video – meter dlhý 100cm. Najprv nožnice odstrihli kus do osemnástky, do dospelosti. Potom odstrihli časť po osemdesiatke, nedožijú sa jej všetci. Z časti, ktorá zostala, som mala strihnúť na tom čísle, koľko mám rokov. V ruke ostal krátky pásik. A v tom krátkom úseku života, ktorý ostáva, koľko dní musím chodiť do práce? Do akej práce? S akým entuziazmom?
Pracujem v malej slovenskej redakcii. Plat síce nič moc, ale vôbec mi nevadí ostať nadčas alebo pomôcť s niečím kolegyni. Neviem si predstaviť, ako sa asi cítia ľudia, ktorí chodia do práce s nechuťou a robia niečo, čo ich nebaví. A tiež si neviem predstaviť, či spokojný život vedú tí, ktorí svoje „zamestnanie“ milujú a celý pracovný čas strávia pred kamerou a počítačom – influenceri.
