Všetko to začalo 1. novembra 2024, kedy sa v Novom Sade na železničnej stanici zrútil betónový prístrešok, pod ktorým zomrelo 15 ľudí. Stanica bola novozrekonštruovaná. Prečo sa strecha zrútila? Kto je zodpovedný? Prezident Srbska Aleksandar Vučić (ďalej AV) do televíznych kamier presvedčivo vyhlásil, že práve táto časť - vonkajší prístrešok – v rekonštrukcii nebol. Už o pár hodín sa na sociálnych sieťach objavili fotografie, na ktorých sa jasne vidí, že je prístrešok ohradený a na ňom sú pri práci robotníci s ochrannými prilbami na hlavách. Ozval sa aj bývalý vedúci stavby Zoran Djajić, ktorý potvrdil, že na tomto prístrešku sa robilo. Celá rekonštrukcia však bola sprevádzaná veľkými korupčnými machináciami, z ktorých tučné balíky eur smerovali do súkromných vreciek.
Občania sa vzbúrili. Začali sa schádzať, aby 15-minútovým tichom vzdali úctu 15 obetiam nešťastia a aby protestovali proti vláde, ktorá klame, hrabe, zavádza, vykrúca sa a jej jediným cieľom je udržať sa pri válove. Študenti, najprv vysokoškoláci a neskôr z vlastnej vôle aj stredoškoláci, sa zorganizovali, začali realizovať svoje protestné akcie, pri ktorých okrem iného používali znak – maľovali a lepili všade červenú ruku v zmysle „zodpovední, máte krvavé ruky“. Preto to vláda nazýva ako „obojena revolucija“ – farebná revolúcia. K novosadským študentom sa pridali belehradskí, potom tí z Nišu, Vršca, Subotice... a k nim sa pripojili ich rodičia, súrodenci, susedia, spoluobčania, tisícky a tisícky ľudí, ktorí sa na dennom poriadku dodnes stretávajú vo svojich mestách, aby píšťalkami a transparentmi dali najavo obrovské pobúrenie. Štrajk vyhlásili učitelia, poľnohospodári, zdravotníci, advokáti, herci, ďalší umelci a mnohí iní.
Vláda sa proti tejto „drzej mládeži“, ktorá požaduje splnenie 4 požiadaviek, ohradzuje rôznymi argumentmi a nakoniec povolila a začala schvaľovať ústretové kroky, ktorým však nikto neverí (demisia predsedu vlády, ktorý však dodnes tento titul hrdo nosí... vraj výhodné pôžičky na kúpu bytov pre študentov, ktoré nikto nechce... zverejnenie dokumentácie z rekonštrukcie železničnej stanice, ktorú najprv dlhé týždne upravovali a falšovali, až potom dali verejnosti...). Keďže internet je čudo a pamätá si všetko, na povrch sa začali vyplavovať aj rôzne audionahrávky telefonických rozhovorov, prepisky sms či fotky, ktoré dokazujú, že vláda manipuluje, zastrašuje, vyhráža sa, podpláca, klame. Podplácajú občanov z rôznych nižších sociálnych skupín, aby prišli na ich mítingy, ostatných nútia prísť pod tichou hrozbou, že inak stratia prácu. Za divadielko títo občania dostanú 30 - 100 eur, obloženú bagetu (odtiaľ pomenovanie sendvičiari) a odvoz autobusom majú zdarma. Podplácajú aj ďalších, mladších, aby predstierali, že sú študenti stojaci na ich strane. Aby zobrali kamene, palice, vyvolali na proteste incident a potom utiekli, nech sa to všetko zvalí na štrajkujúcich študentov. Mimochodom, tým dobrým sa tu od novembra hovorí „študenti v blokáde“, lebo na znak protestu mnohé školy úplne prerušili výuku a na fakultách sa stretávajú, aby sa organizovali a bojovali proti skorumpovanej vláde.
Študenti v blokáde sú slušní, kultúrni, vytrvalí, odvážni, skromní. Vyberú sa zo severnej Subotice pešo do Belehradu, potom z Belehradu do Nišu alebo Nového Sadu, aby podporili svojich kolegov v ďalšej akcii. Majú len píšťalky, zástavy, náhradné oblečenie, vodu, niektorí možno spacáky. Vedia presný plán, kadiaľ pôjdu, kde bude pauza, v ktorom meste prespia. A všade, kadiaľ prechádzajú, občania vyjdú z domov a vítajú ich, objímajú ich so slzami radosti, aplauzom, ohňostrojom, s píšťalkami, občerstvením, nocľahom.
Zažila som to viackrát a od silných emócií som plakala tak, ako ostatní. Pešiakov často sprevádzajú bicyklisti, motorkári, poľnohospodári na traktoroch, o bezpečnosť na ceste na stará dopravná polícia. Na spiatočnej ceste taxíky ponúkajú diaľkový odvoz zdarma. Je to neuveriteľná energia jednoty, odhodlania, lásky, slušnosti, sily. Keď študenti odchádzajú, ostáva po nich čisté miesto, majú zorganizované aj upratovacie tímy. Po sendvičiaroch ostáva smetisko a bordel.
Posledný pochod vyrazil dych nielen Srbom, ale aj veľkej časti Európy. Prví študenti sa zo všetkých kútov krajiny vybrali na peší pochod do Belehradu v pondelok 10. marca. Zo štvrtka na piatok vyše dvetisíc z nich prespalo aj v našom meste Stará Pazova. Keď sa ráno pobrali ďalej, náš syn sa k nim pripojil. Cieľom bola sobota 15. marec, hlavné mesto. Keď AV videl, koľko sveta, ktorý je proti nemu, sa hrnie do Belehradu, prikázal vo štvrtok ráno zastaviť vlakovú dopravu pod zámienkou, že bola nahlásená bomba na hlavnej stanici. O pár hodín už neišli ani autobusy. Ľudí to však nezastavilo, na sociálnych sieťach vytvorili zoznam, kto zdarma ponúka odvoz autom, z ktorého mesta, predpokladaný čas odchodu, počet voľných miest a telefónne číslo. Aj ja som sa dostala do centra diania.
Bolo to úchvatné. Belehradské ulice boli preplnené prúdiacimi davmi ľudí, stotisíckami ľudí.
Všetci boli slušní, kultúrni, usmiati, milí. Aj keď sa tlačili a narážali do seba, usmievali sa. Každý vedel, prečo vyšiel, prečo sa pripojil. Treba ukázať AV, že sa ho nebojíme, že existuje niečo silnejšie než jeho nebotyčný egoizmus, že spravodlivosť a pravda sú hodnoty, ktoré chceme. Keď prezident pochopil, že študenti v blokáde ovplyvnili masu ľudí natoľko, že žiaden incident sa nestane a že jeho najatí chuligáni so schovanými vrecami kameňov nebudú mať príležitosť vyvolať bitku nehoráznych rozmerov, urobil šialenstvo, ktoré sa zapíše do dejín.
Podľa „prinútených“ odhadov Ministerstva vnútra sa na zhromaždení v Belehrade zišlo 107 000 občanov. Môj osobný odhad 500 000 – 800 000 ľudí. Telekomunikácie zaznamenali na námestí Slávia a v okolitých uliciach vyše 1 600 000 aktívnych mobilov. Mobily svietili počas 15 minútového ticha, čo je už tradíciou každého protestu.
V 13. minúte v ulici Kralja Milana sa zrazu hore vo vzduchu začul nejaký zvláštny, neidentifikovateľný zvuk. Všetci zdvihli hlavy a pozerali smerom, odkiaľ to prichádza. V tej sekunde sa ulica plná ľudí rozdelila na dve časti, ľudí odhodilo na strany a stred cesty ostal prázdny. Trvalo to len chvíľu, no všetci boli v panike, dezorientovaní, vyplašení, čo sa to stalo. Čo to bolo? Ja osobne som tlak vlny nepocítila, bola som v priľahlej ulici, no počula som ten zvuk, na ktorý nikdy nezabudnem. Zvuk, ktorý doteraz nikto z nás nepočul. Verejnosť je presvedčená, že vláda vydala nariadenie použiť zvukové delo (zakázaná zbraň využívajúca výkonné, nízkofrekvenčné zvukové vlny, viac si vygooglite: LRAD). AV sa ohradil, že takéto zariadenie sa nepoužilo, no Vučićovi už nikto neverí. Rovnako tvrdil, že sa prístrešok na stanici nerekonštruoval...
Občania sú dodnes pod silným vplyvom sobotňajších udalostí. Sociálne siete tu pukajú od množstva informácií, videí, svedectiev, komentárov, podpory – a cítime, že miliónový protest 15. marca bol medzníkom, nič už nebude také ako doteraz. Hľadajú sa dôkazy, o akú zvukovú zbraň ide, dôkazy, kto nariadil jej použitie. Študenti neoddychujú, pokračujú vo svojich zámeroch, sú ešte viac zjednotení a verejnosť ich podporuje a miluje. Všetci veríme, že hŕbka vysokopostavených narcistických egoistov sa už „dinstuje“ a že študenti, ktorí sú oficiálne nominovaní na Nobelovu cenu za mier, dosiahnu svoj cieľ!
