Žijem pár kilometrov od Nového Sadu, pracujem v lokálnej RTV. Keď som v piatok 1. novembra sadla v redakcii k počítaču a zistila, čo sa stalo, v prvom rade som stokrát ďakovala Bohu, že môj syn – stredoškolák bol v piatok už doma, pretože kvôli štrajku pedagógov nemali vyučovanie. Inak by sa mohlo stať, že by bol na stanici aj on...
Na zábere z bezpečnostnej kamery na novosadskej železničnej stanici svieti čas 11.56h. Na monitore vidieť lavičky pred hlavným vchodom na stanicu, na niektorých sedia ľudia, ktosi fajčí, jeden muž práve vstal a odkráčal preč. Vtom sa v sekunde zrúti komplet celý, dlhý betónový prístrešok, zlisuje všetky lavičky. Ľudia okolo najprv nechápavo hľadia, vyťahujú telefóny, kamsi volajú. Počuť sirény. Sanitky, hasiči, policajti... potom bagre, ktoré dvíhajú ťažké kusy betónu. Osemdesiat záchranárov. Za policajnú pásku nesmie nikto nepovolaný, šíria sa len neoficiálne informácie, nikto ešte nič nevie. Na miesto nešťastia okamžite prichádza primátor mesta Djurić, aj minister vnútra Dačić, ktorý v priamom prenose informuje, že obetí je osem. Potom jedenásť. Neskôr trinásť. Nakoniec ešte o jedného viac. Traja živí, ťažko zranení boli okamžite prevezení do Klinického centra Vojvodiny, kde dodnes vo vážnom stave, s pomliaždenými orgánmi a amputovanými končatinami bojujú o život.
Medzi obeťami sú nevinní ľudia, cestujúci. Dedko s dvoma vnučkami, ktorí sa vybrali na rodinnú oslavu... Dvadsaťročná kočka z nášho mesta Stará Pazova, ktorá s frajerom išla osláviť jeho narodeniny. Zomrel aj on. V Srbsku bol v sobotu vyhlásený štátny smútok a vo Vojvodine trval smútok tri dni. Ľudia sa húfne schádzali, aby si plamienkom zapálenej sviečky či položením kvetov v tichu uctili pamiatku na obete tragédie. V nedeľu a pondelok sa konali pohreby. Na staropazovskom cintoríne bolo nezvyčajne veľa farárov a okrem smútiacich sa tu zišli aj fotografi, aby do rôznych denníkov priniesli aktuálne fotky. Kto je vinný? Kto ponesie zodpovednosť?
Médiá sa predbiehali s najnovšími správami. Prvá znela takto: „Spadla strecha na železničnej stanici,“... no o 12 minút už titulok znie „Spadla stará časť strechy na železničnej stanici.“ Prezident Vučić vyhlasuje, že budova železničnej stanice je novozrekonštruovaná – v spolupráci s čínskym konzorciom CRIC-CCCC, odovzdaná do prevádzky v júli 2024, ale dušuje sa, že zrútený prístrešok do rekonštrukcie zahrnutý nebol, zrútila sa teda stará strecha postavená v roku 1964. Zaujímavé, že sa za 60 rokov nezrútila, až tri mesiace po rekonštrukcii... no vláda tvrdí, že na prístrešku sa nerobilo.
Sociálne siete sa však zapĺňajú fotkami, z ktorých je nadmieru jasné, že sa na prístrešku pracovalo. Stavebný inžinier Danijel Dašić tu dočasne pracoval ako dozorca a potvrdil, že k existujúcej železobetónoej konzole bola pridaná masívna oceľová konštrukcia s ťažkým sklom, neadekvátne ukotvená, čo viedlo k vylomeniu kotiev. Dokonca povedal, že dôkazová dokumentácia bola odstránená z centrálnej evidencie, ale niektorým jednotlivcom sa podarilo stiahnuť si materiály, ktoré zverejnili. V nich sa uvádzajú konkrétne práce na prístrešku, ktoré boli obsahom stavebného povolenia. Verejnosť zhodnotila reakciu vlády ako manipuláciu verejnosti, vedomé, zámerné a bezočivé klamanie národa.
Prax je totiž taká, že si politici v prvom rade chcú vždy naplniť vlastné vrecká, vymyslia rekonštrukcie, kde na vysoké stoličky namiesto odborníkov dosadia vlastných ľudí a tlačia na robotníkov, aby sa ponáhľali. Nech sú práce ukončené ešte pred plánovaným termínom, aby sa mohli chváliť, aké úspechy vláda dosiahla.
Preto po skončení trojdňového smútku ľudia vyšli do ulíc Nového Sadu, aby protestom vyjadrili znechutenie, sklamanie, zúfalstvo, bezmocnosť, smútok, hnev, strach... Nad hlavami niesli transparenty s nápismi „Všetci stojíme pod prístreškom“, „Kto je zodpovedný?“, „Štátny terorizmus,“ „Mama, neboj sa, dnes ma vláda nezabila“, „Nastúpte do vlaku“... a žiadajú rezignáciu vlády, potrestanie zodpovedných, zverejnenie zmlúv s čínskym konzorciom, ale aj zverejnenie ďalších tajných zmlúv týkajúcich sa kľúčových infraštruktúrnych projektov v krajine.
Je mi smutno. Smutno, že na Slovensku je Fico, v Srbsku Vučić, hrabú a klamú, manipulujú, tvária sa ako všeovládajúci bohovia. Hromadné výpovede lekárov, štrajky učiteľov... obyčajní ľudia bojujúci o lepšie podmienky, kým tí „neobyčajní“ nemajú poňatia, koľko stojí liter mlieka a jedno vajce. Neviem, či plakať, či vracať. Počula som raz múdru myšlienku: „Ak chceš spoznať pravý charakter človeka, daj mu moc a peniaze.“
V Novom Sade sa zrútil prístrešok. Zrútili sa životy rodinám a blízkym štrnástich obetí. No pre niektoré charaktery je teraz dôležité len jedno jediné - aby sa im nezrútila vyhriata stolička pod zadkom.
