„Čo na nich čumíš? Pozri sa na seba!“ povedal hlas, môj vnútorný. „Si spokojná? Rozvaľuješ sa tu, kysneš, si lenivá, prečo si sa na to vykašlala?“
Robím sa, že nepočujem.
„Povedz, prečo si sa na to vykašlala?“
Dobre viem, že je reč o behu. Celý minulý rok som pravidelne behávala. Tri – štyrikrát týždenne, šesť kilometrov. Od marca do konca novembra. Super čistiareň mozgu. Super aktivátor všetkých obehov v tele. Super aj pre dušu. Potom sa to začalo trhať.
„Prečo? Nájdi tú odpoveď! Je to dôležité, aby si našla aj spokojnosť...“
„Dobre,“ hovorím sama sebe a lovím v pamäti. „Takže, do konca novembra bolo všetko v poriadku. Potom som sa začala báť. Vieš prečo. Večer sa už skoro stmievalo. Prázdny, pustý chodník. Mimo mesta. Nikoho nikde, len tma, cesta a pole. Občas išiel oproti vysoký muž v čiernom. Raz zastavilo auto pri poli a stálo. Obzerala som sa. Stále som sa obzerala, či je všetko v poriadku. Bála som sa. Chcela som v ruke nosiť aj sprej. Už to nebola radosť, už to bol stres. Preto som prestala, a ty to vieš...“
„Prečo si nezačala zase v jari?“
„Há, prečo, prečo, neser ma! Dobre vieš! Bola som lenivá!!! Skúšala som to, dvakrát, trikrát. Ale... už som sa nevedela prekonať.“
„Nevedela, či nechcela?“
„Nechcelo sa mi. Behať je ťažké. Musíš si na to nájsť čas. Prezliecť sa. Vyjsť. Behať tam. Behať naspäť. Vyzliecť sa. Sprchovať sa... a má to zmysel?“
„Malo to zmysel pred rokom?“
„Malo.“
„A prečo teraz pochybuješ?“
„Lebo sa mi nechce rozmýšľať.“
„Chceš byť so sebou spokojná?“
„Chcem!“
„Tak?“
„Čo tak? Hádam nechceš, aby som sa zase tak trápila. Zase do konca novembra?“
„To nerieš. Budúcnosť nerieš. Nepozeraj ani na to, kedy si bola behať naposledy. Rieš prítomnosť. Ideš do toho? Spomeň si, behávala si, jedla si normálne, chudla si, bola si pružná, šťastná, hrdá, sebavedomejšia. Môžeš byť taká aj teraz.“
... Ticho. Dlho nič. Rozhranie. Existuje len áno alebo nie.
„Dokážeš to, ak chceš.“
„Dobre.“
„Čo dobre? Chceš? Ideš dnes behať?“
„Si normálna? Už dnes?“
„Áno!“
„Nechce sa mi.“
„Ty krava, čo to počujem!“
„Vieš, koľko síl na to potrebujem?“
„Máš ich! Máš v skrini krásne športové oblečenie. Máš šatku na vlasy. Máš reflexný pás. Načo si si to kupovala?“
„Nebudem vládať, dlho som nebehala.“
„Pôjdeš pomaly, ako vždy. Po ten most a naspäť. Budeš len pravidelne dýchať a bežkať pomaly. Ok?“
„A keď príde kríza?“
„Dobre vieš, že je to len v hlave. Pustíš ju z hlavy preč, budeš myslieť na niečo iné. Máš to vyskúšané, funguje to. Pôjdeš?“
„Nooo... čo ja viem..."
„Pôjdeš?"
„Taaaak, no tak asi áno...“
„Bude to dobré, neboj, len choď... Budem s tebou.“
Z kúpaliska sme odišli pred siedmou, zatvárali. Sedem desať sme boli doma. Hodila som mokré veci do práčky, vyletela hore schodmi, rýchlo vytiahla zo skrine bežecké kraťasy, tričko, pred zrkadlom som si upravila vlasy a šatku. Sedem pätnásť som si obula tenisky. Treskla som facku S.L., svinskej lenivosti.
„Hybaj, ideme, ty sviňa! Veď ti ja ukážem! Uvidíš ty na konci!“ Teraz som už rozhodne nemienila ustúpiť.
Od domu som kráčala asi tridsať metrov. Prešla cez prechod pre chodcov a prehodila nohy na beh. Tak. A je to. Vystrieť chrbát, pravidelne dýchať, pomaly. O chvíľu sa všetko v tele nastavilo na nový rytmus. Na starý známy rytmus. Ako keď v hodinkách vymeníte baterky a ony sa zase roztikajú. K mostu a naspäť. Šesť kilometrov. Bez krízy, bez bolesti.
Keď som sa vrátila domov, chcela som sa pozrieť lenivosti do očí, čo tam uvidím. Zmizla. Vyparila sa.
A tak som hrdá, že som dnes boj sama so sebou vyhrala. Viem, že S.L. sa vyparila dočasne. Ona zase príde. Ale keď som jej dokázala streliť facku dnes, ak budem chcieť, dokážem to zase.
