Ako sa vipetka "čiastočne" zaťala

Tak ako vždy som ju išla v noci vyvenčiť. Celý deň odpočívala v pohodlí domova, a tak som jej odopla vôdzku a atlétka psej ríše sa svižko rozbehla. Bezstarostne som sa vydala tiež tým smerom. O chvíľu ju volám, ale nič. Stále som bola v pohode, no malilinký červíček neistoty začal úradovať. O niekoľko minút som začula neďaleko mňa šuchot. V mesačnom svite som zbadala vipetku ako si parádne vykračuje na tenkých nohách po tráve. Chcela som jej dať piškóty a ísť už domov, ale ona sa rýchlo rozbehla a zmizla v húštine. Tak sa to opakovalo viackrát. Prvá hodina, druhá hodina – psíka nikde. Schladilo sa a mňa sa zmocňovala bezradnosť. To už moje senzory signalizovali neodškriepiteľný fakt, že vipetka sa zaťala a nedá sa chytiť! Vipet má úžasnú povahu a je skvelý nenáročný spoločník. Tento malý anglický chrt sa dá dobre cvičiť a je poslušný. Čo jej teda teraz sadlo na nos? Z úvah ma vytrhlo prudké zabrzdenie auta. Pozrela som sa na cestu a v svetle reflektorov vidím nežný ňufáčik našej vipetky a jej krotké očká. Rozbehla som sa tam, že ju konečne lapím. Kdeže, auto odfrčalo a psík tak isto.Sú štyri nad ránom, som hrozne unavená a že idem domov bez nej. Kašlem na ňu.V kroví zasa čosi zašuchotalo a znenazdajky vykukla hlavička vipetky. Chvíľu sme sa na seba dívali. Ja s pocitom neistoty akoby som zasa odhadovala, či znova utečie. Opatrne som sa k nej priblížila a nasadila som jej vôdzku. Konečne! Vzala som ju do náručia a išli sme domov.Asi to bola reakcia na blížiace sa zatmenie slnka. Dobre, že u nás bolo len "čiastočné".