Po nedočkavom pól roku konečne prišiel ten jeden osudový deň — 7. augusta 2024 som teda so slzami v očiach (sama som sa prekvapila) nasadla na 11-hodinový let z viedeňského letiska priamo do centrály Thajska — Bangkoku.
Aj napriek všetkým potýčkam s visa a kuframi, povedala by som, že najväčší nával stresu na mňa dopadol, keď som konečne na letisku stretla mojich host rodičov s host klubom. Prvých 30 minút som bola iba korigovaná (čisto v thajčine) aby sme nafotili fotky z môjho príjazdu pre Rotary. Našťastie ma ale prišli vyslobodiť moji milovaní host súrodenci Love a Hero, vďaka ktorým som mala možnosť si konečne vydýchnuť.
Samotné prvé tri dni neboli prehnané aktivitami, za čo som vo výsledku aj vďačná. Mala som šancu sa lepšie zoznámiť s mojou novou rodinou, udomácniť sa a dovybavovali sme potrebné dokumenty pre môj pobyt a návštevu školy.
Z mojej prvej host rodiny po anglicky dokážem bez problémov komunikovať s mojim otcom a bratom Herom, ktorý sám mieri na výmenný pobyt do USA — taktiež ako Rotary YE študent. P’Love má podľa jej slov angličtinu ‘slabšiu’, no osobne si myslím, že to je iba jej zdvorilosť. Minimálne teda postačí na to, aby — opäť podľa jej slov — bola živým prekladačom pre moju host mamu, ktorá po anglicky nevie.
Počas týchto troch dní mi ale vôbec nenapadlo, čo ma čaká v piatok.
Vysnívaný Víkend bez Spánku
Ak sa vrátime na chvíľku ešte do dňa môjho príjazdu, jedna z prvých veľmi entuziastických otázok, ktorá padla od Hera, bola, či by som rada stretla jeho priateľov. Moja odpoveď bola jednoduchá: prečo nie?
No to som ešte nečakala, že po piatkovom vyzdvihnutí Hera z jeho internátu mi v aute oznámia, že sa po príchode domov mám pobaliť a ešte v tú noc pôjdeme do rodinného kondomínia v Hua Hin — s Herovými priateľmi, na celý víkend. Po príchode domov som sa teda s touto 4-člennou skupinkou zoznámila a o jedenástej v noci sme pobalení nasadli do dvoch áut a s menšou (veľmi kultúrnou) zastávkou v 7-Eleven sme vyrazili na cestu.
Náš prvý deň v Hua Hin začal prakticky obedom — išli sme do lokálnej reštaurácie na pláži s typickými thajskými pochutinami a v prvom rade, morskými plodmi. Tu som sa aj naučila, že jedna z veľmi kultúrnych vecí pre Thajčanov je objednávanie všetkého na menu aj cez mŕtvoly, keďže sa na stole objavilo asi 10 rôznych chodov. Bohužiaľ, okrem mňa si na nové prostredie v tento moment zvykal aj môj žalúdok, takže mi z väčšiny zostalo iba jedlo oceňovať očami. Naše plány s možným kúpaním sa v mori, čo je aj čiastočný dôvod, prečo sme do Hua Hin vôbec išli, boli ale prerušené červenými vlajkami — čo v Thajsku znamená, že chodenie do mora je v daný čas nebezpečné. Našťastie pre nás, kondomíniový komplex, v ktorom sme bývali, má vlastný bazén, kde sme poobede spolu strávili cez 2,5 hodiny, až kým sa nezotmelo.
Najmagickejšia časť celého víkendu ale prišla o šiestej ráno v nedeľu. Vec, ktorú v Thajsku a špecificky v Hua Hin nemôžete vynechať, je východ slnka. Preto sme sa s povolením rodičov ráno pred šiestou postupne začali zobúdzať (v zmysle: “nastav budík na 5:30 a nejako sa pozdvihneme”, a nakoniec sme s Herovou kamarátkou aj tak ostatných vykopávali o 5:50 :) ) a išli sme na najbližšiu pláž. Aj napriek tomu, že tento článok dávam dokopy iba zo spiatočného pohľadu a poznámok, čo som si z daného víkendu spravila, doteraz som na tomto mieste mentálne zaseknutá a vidím ho veľmi živo. Nielen, že som videla more po 5 rokoch, ale myslím si, že krajší východ slnka v lepšej spoločnosti nikdy viac neuvidím. Na samotnej pláži sme boli až kým sa slnko úplne na oblohu nevyšplhalo, čo nám dalo dostatok priestoru na stavanie hradu z piesku, fotenie a minimálne mne na tvorenie nezabudnuteľných spomienok.
Síce som väčšinu tejto 5-člennej skupiny pred týmto víkendom vôbec nepoznala a okrem Hera vedel po anglicky iba jeden z nich, v retrospektíve som s týmito ľuďmi zažila jeden z najlepších víkendov môjho života a som im neskutočne vďačná. Už niekoľokrát som sa zastavila pri opakovanom rozrpávaní mojím kamarátom a spolužiakom o tomto víkende, že sa z toho pomaly stáva choroba. Jediné, čo ohľadom tohto víkendu ľutujem je, že som nenatočila viac videí. Verím, že aj s Herovým odchodom toto nie je poslednýkrát, čo sa vidíme. Tak ako divne to možno znie, naučili ma, že vlastne nepotrebujeme nutne slová na komunikáciu.
