V jedno sobotné popoludnie sme sa celkom neplánovane ocitli v Štúrove. Odviezli sme tam manželovu sestru Helenku z Čiech. Navštívila nás len na chvíľu. Helka v Štúrove dovolenkovala so svojimi troma priateľkami, bez manželov. Dámska jazda. Po ceste na výlet sme vzali so sebou aj švagrinú Magdu.
Bol krásny slnečný deň. Najskôr sme sa poprechádzali po veľmi peknom Štúrove a jeho pešej zóne. Navštívili sme celkom slušný privát v panelákovom dome na sídlisku, kde naše české kočky bývali. Pozreli sme si kúpalisko Vadas a zatúlali sme sa aj na breh Dunaja, k mostu Márie Valérie. Z brehu Dunaja, kde bolo v tom sparne super, sme videli Baziliku v Ostrihome. Keď sa nám zdalo, že sme už všetko v Štúrove videli, tak môj manžel Janko navrhol, aby sme sa s Helkou rozlúčili a išli domov. Helke sa však nechcelo s nami rozlúčiť.
Vtedy, v nej skrsla myšlienka, že navštívime Ostrihom. Nie autom, ale pešo. Pobudneme s ňou viac, uvidíme niečo od susedov a prechádzkou urobíme aj niečo pre svoje zdravie. Vymenili sme si forinty a pomaly sme prešli po moste Márie Valérie, do Ostrihomu. Boli sme radi, že sme trošku rozumeli a poniektorí z nás i hovorili po maďarsky. Tak nám milí ľudia poradili, že do Baziliky môžeme ísť dvoma cestami. Jednou naokolo a druhou šikmo hore, veľmi strmým brehom. Samozrejme, že sme išli strmo, úzkym chodníkom hore. No, to vám bola cesta! Helka a Janko išli ako srnky. Ale my dve s Magdou, sme za nimi nestačili a ledva sme fučali. Nasmiali sme sa. Každú chvíľu sme sa objímali s ľuďmi, ktorí už schádzali dole a nezmestili sa na chodníček, lebo boli trošku objemnejší, tak ako my. O zábavu sa postaral Janko a každú chvíľu nás potešil nejakým vtipom, alebo aj žartom, na úkor nás. Nálada bola výborná, takže sa nám išlo ľahšie. Nám dvom však museli pomáhať naši dvaja vytrvalci. Nie raz, nás ťahali hore strmým kopcom.
Konečne sme vyšli na nádvorie pred krásnu Baziliku postavenú v klasicistickom slohu. My, čo histórie chtiví, sme sa hneď rozbehli a prezreli sme si najväčší kostol v Maďarsku. Vo svätyni je oltárny obraz Grigolettiho Nanebovstúpenie Márie, ktorý je najväčší a jediný obraz na svete namaľovaný na plátno. V južnej časti Baziliky sme si pozreli renesančnú Bakócsovú kaplnku. Išli sme aj pod kostol do krypty. Sú tam náhrobné pamiatky veľkokňazov a hroby ostrihomských arcibiskupov. V roku 1991 sem dopravili aj pozostatky primaciálneho kniežaťa Józsefa Mindszentyho. Odvtedy je táto časť pútnickým miestom.
Na poschodí sme videli prekrásnu cirkevnú, arcibiskupskú klenotnicu, zlatnícku a textilnú zbierku, najbohatšiu v Maďarsku, ale vyniká aj vo svete. Najslávnejší, zo zlatníckych výrobkov, je korunovací kríž z veku Arpádovcov. Slúžil pri prísahe maďarských kráľov pri ich korunovaní. Nemenej slávna a z rýdzeho zlata je vzácna kalvária kráľa Mateja, ozdobená drahokamami a perlami.
Potom, sme sa rozhodli, pokračovať hore, až na kupolu. No, naša švagriná sa vzbúrila a rozhodla sa, že ona s nami nepôjde. Radšej si kúpi niečo jesť a sadne si na lavičku. Tak sme sa vybrali hore v trojici. Znova bolo veselo. Vtedy v týchto častiach niečo opravovali, a tak nás navigovali nejaký pracovníci. Raz sme boli vo vnútri, raz vonku, raz sme išli rovno, raz krivo a hlavne úzkymi, strmými schodíkmi hore. Jeden objemnejší človek sa takým malým priestorom nezmestil. Preto aj tu sme hneď boli v náručí iných ľudí, ktorí išli dole. Inak by sme neprešli. Spomenuli sme si na našu švagrinú a zasmiali sme sa, lebo ona by sa hore isto nedostala. Konečne sme boli hore na kupole. Tá cesta, stála za to. Zhora sme uvideli prekrásnu panorámu, či už Ostrihomu, alebo aj Štúrova, hory, Dunaj, mesto a všetko ostatné dookola. Pokochali sme sa výhľadom a potom sme sa vydali na cestu dole. Dole sme išli rýchlejšie ako hore. Mali sme pocit, že sa rútime po tých strmých schodoch do priepasti. Keď sme zišli dole na svetlo, zdalo sa nám, že sa s nami krúti celý svet. Švagrinú sme našli sedieť na lavičke. Oddýchla si a niečím sa občerstvila. Na zvoncovú vežu sme už nestihli ísť, lebo už sme museli pomaly myslieť na odchod domov.
Boli sme vyčerpaní a hladní. Zistili sme, že odstavený, malý vláčik chodí aj do Štúrova. Janko sa išiel informovať k vláčiku, že kedy pôjde najbližšie. Vraj, za polhodiny. Tešili sme sa. Nemali sme chuť šľapať dole k Dunaju a potom ďalej po slnkom rozpálenom moste, do Štúrova. Spojili sme všetky zvyšné forinty, kúpili si lístky a nastúpili sme do vláčika. Vláčik sa pohol a išiel dole z nádvoria. Niekto stále rečnil do mikrofónu. Pre nás zbytočne. Možno, keby sme sa sústredili, by sme mu rozumeli, ale už sme boli unavení. Sledovali sme aspoň okolie. Išli sme dlhšiu dobu a už sme sa začali mrviť, lebo sa nám nepozdávalo, že Štúrovo je tak ďaleko. Začali sme si vymýšľať, že to asi nejde do Štúrova. Veď, už by sme to dávno prešli pešo. Všetky tri sme sa vyčítavo obrátili na Janka, či sa správne pýtal na odchod vláčika do Štúrova? A pri pomyslení, že nejdeme správnym smerom, sme sa všetci štyria rozrehotali. Prišli sme na to, že my vlastne cestujeme po Ostrihome. Ten rečniaci dotyčný je sprievodca a stále rozpráva o histórii tohto mesta a o tých budovách pred nami. Pre nás celkom zbytočne. Už bolo jasné, že nejdeme do Štúrova, ale zrejme robíme okružnú jazdu po Ostrihome. Čo sme videli, bolo zaujímavé. Škoda, že sme z toho vysvetľovania, takmer nič nemali. Buď naša maďarčina na to nestačila, alebo sme boli unavení, alebo leniví sa sústrediť. Stále sme ešte dúfali, že ten vláčik z mesta odbočí, na Štúrovo. Ale mýlili sme sa. Po takmer 30 minútovej jazde sme sa vracali hore na nádvorie, pred Baziliku. Keď sme to uvideli, tak sme sa opäť rozrehotali. Všetci vo vláčiku sa na nás pozerali, či nám šibe. Štyria starí blázni, už vo veku, v jednom rade vo vláčiku, sa rehocú ako pominutí.
Pomyslenie na tú cestu smerom dole, po vlastných nohách a ešte ďalej cez most, nám naháňalo hrôzu. Unavení, nemali sme už ani forint. Bolo už cca 18 hodín. Vystúpili sme a pomaly sme išli dole, ale nie strmou cestou, ale dookola. Pri chodníku boli stánky s prekrásnymi maďarskými výšivkami a všelijakými tradičnými maďarskými výrobkami, na ktoré sme letmo pozreli a zišli sme dole, na most Márie Valérie. Prešli sme colnou kontrolou a pomaly sme pokračovali po moste, do Štúrova. Už sme boli hladní, aj smädní a aj unavení. Zásoby môjho čínského čaju a keksov sa minuli ešte v Ostrihome. Na pešej zóne sme našli stánok. Občerstvili sme sa. Rozlúčili sme sa s Helkou. Nasadli sme do auta a cestovali sme domov. Boli sme síce unavení, ale spokojní s našim neplánovaným výletom u nás i v zahraničí. Ľutujem len, že sme z tých výkladov maďarských sprievodcov o histórii Ostrihomu, len veľmi málo rozumeli. Myslím, že sa tam vrátime, ale už plánovane a na dlhšie a všetko si lepšie prezrieme, vypočujeme a aj nafotíme.
