Hneď pri vstupe na chodbu som začula čudné zvuky. Zastavilo ma to a začala som pátrať, z kadiaľ ide ten buchot a trepot. Neotvorila som svoju kanceláriu, ale išla som od dverí k dverám a načúvala som z kadiaľ ten lomoz ide. Konečne som prišla ku kancelárii našich poľnohospodárok a zdalo sa mi, že tam niekto kričí a niečo tam búcha. Nie som žiadna hrdinka a všeličo som si začala predstavovať. So strachom som chytila kľučku a otvorila som dvere. Naskytol sa mi pohľad, ktorý mi vylúdil úsmev na tvári. Na prostriedku dvoch spojených stolov stále moja statná, blonďavá kolegyňa, poľnohospodárka a v ruke mala metlu, ktorou mávala smerom nadol a vykrikovala: “Ideš, ideš, ty potvora.” A to po sebe opakovala niekoľkokrát. Hneď som si predstavila tú nakysnutú pani vodníkovu v českom filme Ako utopiť doktora Mráčka, alebo Koniec vodníkov v Čechách. Keď som sa už nezdržala a začala som sa nahlas chechtať, tak ma konečne zbadala. V tej eufórii na mňa zrevala: “Zavri dvere!” Tak som poslúchla. Pýtam sa jej: “Marika, čo sa robí?” Vtedy som zbadala, že je vystrašená a celá sa trasie. Pritom na mňa vreští: “Ty nevidíš, je tu myš?!.” Ja som nič nevidela.
Hovorila som jej pokojne : “Marika neblázni, nikde žiadnu myš nevidím. A keby tu aj bola, veď taká malá ti nemôže ublížiť. Utíš sa, prosím a poď dole z toho stola.” Ale ona, že za žiadnu cenu, pokiaľ myš nechytíme. Prezrela som všetko, čo som mohla, ba aj odtiahla nábytok, ktorý som vládala, ale myšky nikde. Medzitým prišla do práce aj druhá kolegyňa. Tiež sa z chuti zasmiala nad vysoko stojacou statnou Marikou. Aj s tou sme znova všetko poodťahovali a pozreli. Myšky nebolo. Vtedy konečne Marika bojazlivo zliezla zo stola. Hneď nás však upozornila, že keď znova zazrie myš, tak znova bude na stole. Porozprávala nám, že nevie ako bude pracovať, lebo má z myši šok. Tíšili sme ju, že už tam myš nie je a že sme všetko prezreli.
A naozaj, už tam nebola. Ktovie, čo sa stalo s myškou? Už sme ju viac nevideli. Možno, že vybehla na chodbu, keď som otvorila dvere a z tadiaľ von. Alebo prebehla do druhej kancelárie, lebo steny boli drevené. Ktovie? Len som sa čudovala, že tam myška nezanechala, medzi tými našimi zostavami a papiermi, paseku. Nezistili sme jej prítomnosť ani v jednej kancelárii.
Odvtedy Marika nechodí do práce prvá, ale vždy chodí neskôr, aby nebola sama. Vždy, keď si na to spomenieme, máme o zábavu postarané. Marika nám predvádza ako stála na stole a mávala metlou a rozpráva nám, aký strach má z myší. Pridá aj príhodu z domu. Všetci sa váľame od smiechu.
No a našu poradu som musela kvôli myške odložiť na druhý deň, lebo som sa nestihla na ňu pripraviť. Hneď po skončení príhody s myšou, sme sa venovali našim stránkam. Tieto ani netušili akú zábavu sme predtým zažili. Takto nám malé zvieratko, myška, zamotalo život v úrade.
