Bolo skoro ráno. Čakala som vonku pred bytovkou, na manžela. Dvaja susedia Ivan, stavebný robotník a Mišo, dajaký vedúci, čakali vonku na odvoz do práce. Rozprávali sa, že pracujú na veľkej stavbe v Bratislave. Ivan rozprával Mišovi, že im majiteľ firmy, viac ako pred mesiacom, dal podpísať novú pracovnú zmluvu, na štvordňovú pracovnú dobu, po osem hodín denne, t.j. o jeden deň menej ako predtým. Ivan sa rozhorčoval, že aj keď tú zmluvu podpísali, aj potom robili každý deň ako predtým, od rána od 7,00 hodiny do 18.00 hodiny a ešte aj v piatok a v sobotu. Práce majú veľa. Doma mu syn dohováral, že prečo to podpísal, keď je to v skutočnosti inak. Ivan mu vysvetlil, že má už len tri roky do dôchodku a keď ho šéf prepustí, kam pôjde robiť? Veď sa nemôže vzbúriť proti majiteľovi firmy? Ten ho môže hocikedy prepustiť. Taký majiteľ je všemocný. Syn porozmýšľal a nič viac mu už na tú tému nepovedal.
Ivan rozprával, že keď prišla výplata, tak dostali peniaze len za štyri dni po osem hodín denne. Len toľko, čo bolo v zmluve. Vtedy, to nahnevaný Ivan šéfovi pekne vysvetlil a vyrátal mu, koľko denne robili a dokonca aj piatky a soboty. Na jeho počudovanie sa nikto zo spolupracovníkov k nemu nepridal. Všetci čušali. Hoci predtým, pokiaľ tam nebol šéf, nadávali a vyhrážali sa ako to šéfovi vysvetlia. Ivan hovorí, že sa to nestalo prvýkrát, ale tento krát si myslel, že ich menej peňazí pohne, k nejakému vyjadreniu. Veď im ide o živobytie pre rodinu, ale aj o spravodlivosť.
Šéf im vysvetlil, že im nemôže dať viac, lebo by mal problémy s úradmi. Vraj, nemôže platiť nadčasy, keď v pracovnej zmluve je 32 hodinová pracovná doba za týždeň. A keď majú nadčasy, majú si ich vybrať. Tak sa ho Ivan opýtal, že kedy, keď dostali príkaz, že tieto priestory musia do piatka urobiť a potom už majú pripravenú novú prácu. Šéf len pokrčil plecami a povedal: “Snáď vtedy, keď nebude práca.” “Veď ste hovorili, že už teraz práca nie je a preto ste nám dali podpísať tú novú zmluvu. Ešte ste nás uistili, že to je preto, aby ste niekoho z nás nemuseli prepustiť. Aká je skutočnosť?” prezvedal sa Ivan. Zdalo sa mu, že šéfa zaskočil a ten sa začal vyhovárať. Na záver šéf dodal: “Môžete byť radi, že máte prácu. A nefrflite, lebo mnohí z vás majú už len pár rokov do dôchodku.” To sa týkalo aj Ivana. Hoci ním zlosť triasla, predsa len sa bál a radšej zostal ticho. Nechcel prísť o prácu a aj o zvyšok peňazí, ktoré mu vyplácali za skrátenú pracovnú dobu. Hoci robil na príkaz šéfa nadčasy a ešte aj piatky a soboty. Ostatní ako zvyčajne, čakali len na to, či Ivan niečo povie alebo nie.
Besedujúci, resp. viac počúvajúci sused Mišo, pracoval na tej istej stavbe, ale u iného zamestnávateľa. Povedal Ivanovi, že u nich vo firme ide všetko dobre a po starom. Vyjadril sa, že takúto pracovnú zmluvu, by on istotne nepodpísal. No, ale ktovie, keď by bol v Ivanovej koži?
Uvedený rozhovor ma zaujal, hoci susedov poznám len zvidenia. Je takéto jednanie majiteľa firmy v poriadku? Neprídu robotníci, pri skrátenej pracovnej dobe, okrem o peniaze na výplate, aj o časť dovolenky? Náhradné voľno, pri toľkej práci, nemajú kedy vyčerpať. Aj pri čerpaní náhradného voľna je stanovená doba, do ktorej si môžu voľno vyčerpať. Ako je to? Má majiteľ firmy právo krátiť pracovníkom pracovný čas, keď je to v rozpore so skutočnosťou a majú dostatok práce? Môže im nevyplatiť za nadčasy, na ktoré sú ním donútení? Ak neposlúchnu, šéf im pohrozí, že keď sa im nepáči, môžu odísť. Okrem toho, nepríde štát pri nevyplatení peňazí za riadne odpracovaný pracovný čas a ešte aj nadčas, o nejaké peniaze na odvodoch? Je to ojedinelý prípad, alebo je takýchto prípadov u nás aj viac?
