Kde bolo tam bolo, jeden gróf raz vládol vo veľmi starom dome, kde malo svoje denné komnaty deväť služobníčkov. Gróf sebec, despota, nervák a pokrytec. Ku kráľovi a jeho služobníkom bol vždy úslužný a milý, akoby im chcel aj modré z neba priniesť.
V starom dome vládol gróf nespravodlivo. Vždy chválil tých, ktorí nepracovali a tým, ktorí boli múdri a pracovití, ubližoval, nadával a ohováral ich. Ak mal gróf niečo rýchlo urobiť, pred poddanými mal med okolo úst. A keď už to bolo hotové, pochvaly sa od neho nikto nedočkal. Veď on bol gróf, pochvala prináležala jemu. Jeho služobníčkovia tak vždy prišli skrátka ...
Gróf raz povedal: “Neviem si ani predstaviť byť niekým iným, ako grófom!“ A tak všade prišiel neskoro. Iným túto výsadu popieral, aj keby svoju prácu stihli urobiť v termíne aj dvakrát. Mimochodom, gróf bol voľakedy tiež iba služobníček a už vtedy si vedel vybaviť dochádzku tak, ako mu to vyhovovalo. Nikto si vtedy nevšimol, že si písal dohody o vykonaní práce, ktorú vykonával v rámci práce. A nebolo ich málo.
Gróf mal svojich obľúbencov, ktorých vedel obdariť výhodami, o akých sa iným ani len nesnívalo. Zvlášť obľúbeným služobníčkom bola Ema. Robila si, čo chcela, to čo ju bavilo. Ostatní, ako popolušky, museli robiť jej prácu. Grófstvo si vyžadovalo prácu na počítači, no Ema mala problém aj s kalkulačkou. Napriek tomu mohla odísť domov už na obed, pretože bola “neskutočne prepracovaná“. Veď, čo keby ochorela? Kto by Emu grófovi nahradil? A aj keď nedošla do práce, lebo “niečo dôležité pre úrad vybavovala“, mala byť pre všetkých vzorom dokonalosti.
Protikladom Evy bol služobníček Ivan. Múdry, šikovný a hlavne pracovitý. Svojej práci rozumel a rád pomohol aj iným. Gróf ho však neuznával. Práce mu neustále prikladal. Kde mohol tam Ivana kritizoval, ohováral ho, niekedy doslova šikanoval. Raz dávno sa grófovi otvorene postavil, čo mu gróf nikdy neodpustil. Ešte viac ho dráždilo, že Ivana mali v grófstve radi. Všetko vedel vybaviť. Pomáhal mimo práce, dobrovoľne, malým i veľkým.
V grófstve sa za jeden rok vymenilo osem ľudí z desiatich. Málokto odišiel tak, že uviedol pravú príčinu. Ten, čo dal výpoveď riadne, zažil vo výpovednej dobe peklo, kritiku a šikanu. “Nevďačník, odchádza, keď dom ho všetko naučil!” Gróf zvládal všetko sám. Načo bolo v grófstve toľko služobníčkov? Noví plebs mál prvý rok v práci raj. Boli šikovní, super a všetky klady. Po roku nastala vojna. Vstúpili medzi starých služobníčkov. Stávali sa z nich hlúpi Jánovia.
Medziľudské vzťahy sa za vlády grófa veľmi zhoršili. Sám veľký gróf sa čudoval, že kto to v grófstve kazí? Neprišiel na to, že to bol on sám. Napríklad zakázal sa ľuďom priateliť. Vraj by potom nepracovali. Nepostrehol, že si navzájom pomáhajú. Spoločné stretnutia sa postupne vytrácali. Hlúpi Janovia donášali na iných grófovi. Začali sa mu líškať. Držali sa porekadla: “Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi vyť. Veď, kde by sa podeli, keby prišli o prácu a peniaze pred dôchodkom? V malom kráľovstve práca takmer nebola.
Ani v kráľovstve s inými grófstvami nemal dobré vzťahy, skôr naopak. Nebolo grófa, s ktorým by sa nepohádal. Nejaké zásady diskusie mu boli cudzie. Väčšinou sa urážal (niekedy bezdôvodne) a útočil. Spoločné stretnutia, ktoré sa mali robiť s inými grófstvami, sa neuskutočnili. Veď načo? To je “výnimočné grófstvo s výnimočným grófom“. Nebudeme sa deliť s niekým o pochvalu kráľa a jeho sluhov. Sťažnosti ostatných grófov nepomáhali. Nevediac ako, vždy sa to nejako uhladilo.
Zdá sa, že tu platí známa pravda: “Keď sa z ničoho stane niečo, nevie čo od dobroty robiť.” A čo myslíte, koľko je u nás takýchto panstiev, kde ľudia ráno vstávajú s hrčou v žalúdku, lebo zase musia ísť do práce? Čo zase panovník - despota vymyslí, aby si sám vo svojej bezmocnosti a sebeckosti uľavil? Dvíha si takto svoje sebavedomie? Môže si plebs pomôcť? Kde nájsť novú prácu, keď odíde z grófstva? Prichádzajú depky, nervy, prebdené noci, choroby, ak nie horšie. Potrestá grófa niekto za jeho nespravodlivosť? Uvedomuje si, čo spôsobuje? Kto to vie?