Bolo to hneď po maturite. Nastúpila som pracovať do cestovnej kancelárie Tatratour v Bratislave. V zimnom období, keď sme robili účtovné uzávierky a bolo veľa práce, ma navštívila nechcená viróza. Na PN-ku som nemohla, resp. nechcela, lebo cez uzávierku bolo nemysliteľné, aby som zostala doma.
Bola som najmladšia z kolektívu a brala som prácu veľmi vážne. Čo povedali nadriadení, to bolo sväté. Chodila som do práce biela ako stena, s teplotou. Už som takmer nevládala a ani práca mi nešla tak ako by som chcela. Všimli si to aj kolegyne a šéfka a v jedno poobedie ma presvedčili, aby som išla domov skôr . Bývala som na priváte na Záluhoch. Horko-ťažko som prišla autobusom na Lamačskú cestu a potom som sa štverala hore kopcom, k bytovke, kde som bývala. Doma som si hneď ľahla.
Unavená a utrápená chorobou som zaspala. Zobudila som sa ráno, keď bola ešte tma niekedy po pol šiestej. Obliekla som sa, a vypila som si čerstvo uvarený čaj a zišla som dole na Lamačskú cestu, na autobusovú zastávku. Na zastávke stáli úplne cudzí ľudia, teda nie tí, čo som ráno poväčšine stretávala. Únava a istotne aj teplota urobili svoje a nejako som to prehliadla a posadila sa do poloprázdneho autobusu a odviezla som sa do mesta. Vystúpila som a ťažkým krokom som sa vybrala smerom k cestovnej kancelárii.
Čudovala som sa, že čím idem bližšie k Diebrovmu námestiu, tak sa viac stmieva. Vôbec ma nenapadlo, že nie je ráno. Došla som k cestovnej kancelárii a už bola celkom tma. Vo vnútri cestovky bola tiež tma a dvere boli zatvorené. Zbytočne som nimi lomcovala. Pozrela som na hodinky a vtedy som prišla na to, že nie je ráno sedem hodín, ale večer sedem hodín.
Keď som si to uvedomila, tak som sa pred zamknutými dverami cestnej kancelárie, rozosmiala a slzy mi stekali od smiechu po tvári. Náhodní okoloidúci sa zastavovali a isto si mysleli, že som stratila rozum. Noó..., nie práve vtedy, ale predtým... chi,...:-) Dokonca, jedna pani podišla ku mne a spýtala sa ma, že čo sa mi stalo a či mi môže nejako pomôcť. Niektorí si mysleli, že som pripitá. Chi, chi,...smiešne,... ja a alkohol. :-) Ja som však nemala silu vysvetľovať, že som si pomýlila večer s ránom a že...
Myslela som už len na to ako sa rýchlo dostanem späť do postele.
Najbližším autobusom som sa vrátila domov. Ľahla som si a spala som až do rána. Ráno mi už bolo lepšie, a tak som sa vychystala do práce. Najskôr som však zapla rádio, aby som sa presvedčila, či je skutočne ráno, lebo vonku bolo ešte šero. Nechcela som zažiť ešte raz, zbytočnú večernú prechádzku do mesta. Skutočne bolo ráno a ja som sa vybrala do práce.
Po príchode do cestovky som svojím príbehom pobavila kolegyne, ktoré sa pri mojom rozprávaní smiali a sadali si od smiechu až na dlážku. Prvých zákazníkov sme prijímali rozžiarené a usmiate.
Zažili ste aj vy niečo podobné? Čo poviete? Sú omyly a zabúdanie len výsadou starých ľudí? Sama som sa presvedčila a už veľakrát, že to tak nie je.
