Bolo doobeda a ja som sa dostavila, podľa predvolania, do čakárne našej pani doktorky na kontrolu. Na moje prekvapenie bolo tam viac ľudí ako inokedy. Pani doktorka mi vždy radila, aby som prišla radšej okolo obeda, lebo vtedy sa čaká menej. Mám totiž niekedy problémy a odpadnem. Posadila som sa a aby čas rýchlejšie ubiehal, tak sme sa porozprávali s vedľa sediacou pani, tiež dôchodkyňou.
Po nejakom čase vyšla sestrička a vzala od nás potrebné papiere. Odišla a vrátila sa asi po trištvrte hodine s tým, že som v ten deň na kontrolu nemala prísť. Omylom som jej dala starý papier, s iným dátumom objednávky. Vyľakala ma a oznámila mi, že ma nemá ani zaznačenú v jej dokladoch. Bola som si takmer istá, že som prišla presne. Všetky dátumy si značím do kalendára, aby som nezabudla. Vybrala som kopec potvrdení od všetkých lekárov a spolu sme v tej kôpke hľadali. Po chvíľke sme ten správny papier našli. Upokojila som sa, lebo predsa som len neprišla nadarmo.
Ľudia prichádzali a neboli to len starí ľudia, ale aj veľmi mladí. Každý sa divil, že je v čakárni tak veľa ľudí. Oproti sediaca pani nás informovala, že vo vedľajšej ambulancii robia akési platené procedúry na novom prístroji, a tá kopa ľudí stojí tam. Upokojili sme sa. Vyšla sestrička a na otázku práve došlej pani, že kedy asi príde na rad, odpovedala, že asi za hodinu. Tak si odišla niečo vybaviť. Bola som pár ľudí pred ňou.
Začali sme v poradí strácať prehľad, lebo o chvíľu volali dovnútra pani, ktorá prišla po mne. Aspoň som si to myslela. Snažila som sa upokojiť a vysvetlila som si to tak, že snáď si bola len niečo vybaviť, ale papiere sestričke odovzdala predo mnou. Krátila som si čas sledovaním čakajúcich pacientov. Rozmýšľala som o nich ako sú chorí, ako sa správajú a ako rozprávajú. Niektorí prišiel po svojich a niekto po palici alebo barlách. Niekto išiel rovno a iný zase v predklone. Na niektorých bolo vidieť, že veľmi trpia.
Zrazu sa dvere prudko otvorili a vo dverách sa objavila elegantná, mladučká žena na veľmi vysokých podpätkoch. Neustále telefonovala. Potom sa posadila a ťukala do ipodu. Možno, podnikateľka. Sestrička vyšla, pozrela sa na jej stranu, ale ona zaujatá, nič nevidela. Sestrička sa vrátila späť do ambulancie. Nikoho dovnútra nevolala.
Spočítala som ľudí a zistila som, že som asi šiesta. Zbytočná námaha, lebo zase zavolali dovnútra pani, ktorá prišla do čakárne po mne. Ešte stále som bola pokojná a vysvetlila som si to tak, že tá si istotne priplatila za objednanie. Po hodine sa vrátila mladá pani, ktorá sa mala dostať do ambulancie o hodinu. Poobzerala sa a hovorí: “ Zdá sa, že ste tu toľkí, čo ste aj boli, keď som odchádzala.” Prikývla som. Zostala čakať a vyzeralo to na dlhšie ako na ďalšiu hodinu.
Do čakárne došli dvaja ľudia s röntgenovými snímkami. Znamenalo to zase dlhšie čakanie. Po viac ako troch hodinách sedenia, ma začala obchádzať nervozita a začal ma bolieť chrbát a aj nohy. Lavice v čakárni neboli prispôsobené na dlhé čakanie. Pomaly sme jeden po druhom vstávali a nervózne sme chodili. Boli viac ako dve hodiny a od doobedia bolo už ďaleko. Cítila som aj hlad, ale blízko nebol žiadny bufet.
Do ambulancie vošla mladá dáma a počuli sme z vnútra smiech a hlasnú vravu. Jej vyšetrenie trvalo dlho. Do čakárne prišla žena, ktorá potrebovala “len” predpísať lieky. Zoznam s liekmi dala druhej sestričke. Mýlili sme sa, keď sme si mysleli, že lekárka vypíše lieky a pošle jej recepty von. Ženu zavolali dovnútra a bola tam asi pol hodinu. Pacienti strácali pomaly trpezlivosť a aj starý pán, ktorý sa zdal pokojný, začal byť nervózny. Čakáreň sa pri druhej ambulancii vyprázdnila a zostali sme tam sedieť len my. Bolo už pol štvrtej. Pani s receptami vyšla, a konečne prišiel na rad starý pán. Potom to už išlo rýchlo a dovnútra som sa dostala aj ja. Niektorých omrzelo dlhšie čakať a odišli preč. Po mne zostali čakať už len dve ženy.
Po vstupe do ambulancie, som sa spýtala: “Pani doktorka, čo to je tu dnes za deň? Toľko ľudí ste tu nikdy nemali.” Naša lekárka objednáva pacientov vždy na konkrétny deň. Býva vždy pokojná, vyrovnaná a nikdy som ju nevidela nervóznu. Aj teraz mi povedala pokojne: “Aj ten pán sa ma pýtal, že ako zvládam tú kopu ľudí? Povedala som mu, že veru, dnes som od rána ani nejedla.” Bola som už dosť nervózna, a tak som jej povedala, že veru ani ja nie. Vysvetlila som jej: “ Pani doktorka ja sa snažím byť veľmi pokojná a trpezlivá, hlavne kvôli tým mojim problémom s odpadaním, ale dnes už toho bolo dosť. Trápia ma bolesti krížov, nôh a hlavy.” Pani doktorka pokyvkala hlavou a prešla k práci. Povyzvedala sa ako sa cítim a ako znášam lieky. Vypísala mi papier pre obvodnú lekárku, napísala mi potrebné lieky a stanovila mi kontrolný odber krvi. Bola som asi za 10-15 minút hotová. Do ambulancie vošla predposledná žena, a to už bolo isto pred štvrtou poobede.
Toto bola len jedna návšteva u lekára. Ja takýchto návštev urobím ešte päť a všade je to takmer rovnaké. Absolvovať to musím, kvôli liekom a vyšetreniam. Práve v tejto ambulancii, oproti iným, to doteraz bývalo dobré. Čo vy na to, môže takéto čakanie spôsobovať stresy, a choroby sa po nich môžu zhoršiť? Načo potom chodíme k lekárom? Pre zdravie, či pre chorobu? Som na dôchodku, a ten posledný raz som celkom dobre ustála, bez odpadnutia. Nie vždy je to také dobré. Čo však mladí ľudia, ktorí pracujú a nemajú peniaze na zaplatenie objednávky? Tolerujú im to v práci? V ten deň som videla, že niektorí sú ozaj vážne chorí, a tie bolesti sú také kruté, že ich ani nevedia skryť. Nezhoršujú sa tie choroby práve nervozitou a stresmi, ktoré prežívame? A čo lekári ako to zvládajú? Veď, doma majú rodiny a deti. Koho viniť? Ako urobiť niečo pre zlepšenie danej situácie? Je to takmer v každej ambulancii.
