Bola v strednom veku, pekná, štíhla, pokojne sa usmievajúca. Vždy mala pekné ružové líčka. Na všetko reagovala pokojne. Nikdy nezvyšovala hlas. Nikto by nepovedal, že je chorá, lebo sa nikdy nesťažovala. Jej rodina jej bola všetkým. Bola pracovitá, či v podnikaní, či v úrade, ale aj v domácnosti, okolo rodinného domu a aj v záhrade. Medzi priateľmi v partii a známymi bola veľmi obľúbená. Keď prišla na ňu tá hrozná a zákerná choroba, tak sme o tom dlho nevedeli. Bojovala sama. Nechcela zaťažovať svojím trápením nikoho. Až keď začala byť v tvári sivá a priesvitná a výrazne pochudla (hoci bola štíhla), sme si začali domýšľať, čo je s ňou. Ktovie, kedy sa to dozvedela jej rodina? Deti to nevedeli ešte ani vtedy, keď ju už operovali. Nechcela, aby sa trápili.
Hoci sme s ňou trávili veľa času, o tom, že jej chýbala mužova láska a opora, s ktorým žila a mala ho nadovšetko rada, sme sa dozvedeli, až keď zomrela. Robila všetko, aby udržala ich manželstvo. Ale chorá, slabá a stále strácajúca životnú energiu, to asi nedokázala.
My priateľky, sme si nevšimli nič. Keď začala spávať v obývačke, zdalo sa nám to čudné. Vraj, aby manžela nevyrušovala, lebo už nevedela spávať. Smutné je, že pri tak vážnej chorobe, miesto lásky manžela, zažila trápenie a opovrhovanie. Niekedy sa sama divila, že prečo sa tak zmenil. Vždy našla pre neho ospravedlnenie. Keby nie nejakej “dobrej duše”, tak by sa možno ani nedozvedela, že jej manžela často vídať s nejakou inou ženou.
My, priateľky z partie, sme si niekedy všimli jeho drzosť, ale pripisovali sme to jeho nervozite a starostiam. Niekedy medzi rečou aj ona spomenula, že býva nervózny a zlý. Pripisovala to jeho vyťaženosti v práci a starostiam o ňu.
Nakoniec, keď bolo treba a ona sama už nevládala, tak ju vozil k lekárom. Ale stačilo len toľko, pri takej chorobe? Bez lásky, pohladenia a milého slova. Aj peniaze boli v jeho živote to, čím ju niekedy trápil. Hospodárili každý zvlášť. Už v tom neskoršom štádiju, to bola pre ňu zbytočná záťaž. Ona žila z invalidného a on z výplaty, hoci na domácnosť prispieval. Peniaze jej síce zdravie nemohli navrátiť, ale manžel jej mohol byť oporou. Nie však len finančnou, ale aj citovou a psychickou. To by jej pri rakovine istotne pomohlo. Bola veľmi citlivá a láskavá, a to čakala aj od partnera. Zrejme si zle vybrala, lebo keď ho potrebovala najviac, tak najviac sklamal. Ktovie, či bol sebcom a drzým odjakživa, alebo sa zmenil len v tom čase, keď ochorela?
O jeho avantúrach nám porozprávala jedna naša priateľka. Dozvedela sa to od nej, keď ju poprosila, už dosť slabá, či by ju neodviezla za dotyčnou ženou. Neodmietla a odviezla ju. Zároveň sa bála ako to dopadne. Našťastie, v ten deň, nebola manželova milenka v práci. Oddýchla si aj naša spoločná priateľka, lebo veľmi sa o ňu bála.
Deťom jej smrťou odišla tak dôležitá materinská opora a láska, práve v období, keď dcérka dosiahla plnoletosť a syn sa rozbiehal po vojne vo vyštudovanej profesii. Veľmi im chýba. Bez jej podpory sa im zle žije, lebo na otca sa nemôžu spoliehať. Ten už žije s inou a o nich stratil záujem. Skôr našli pochopenie u priateľov a inej rodiny.
Ktovie, kto rozhoduje o tom, že kedy a ako odídeme z tohto sveta? Zdá sa mi to nespravodlivé, že takto musela odísť jedna dobrá a milá bytosť. Nezaslúžila si to. Alebo to bolo pre ňu vykúpenie? Vedela si svoj život bez manželovej lásky predstaviť? Verím, že už veľakrát oľutoval svoje správanie. Hovorí sa, že čo zasejeme, to zožneme. A ona, vždy hovorila, že veľmi chce žiť pre svoje deti, lebo ju ešte veľmi potrebujú. Aj deti si veľmi želali, aby žila. Želanie sa im nesplnilo.
