V myšlienkach som sa vrátila do našej mladosti, do čias, keď sme sa vzali a narodili sa nám naše deti a presťahovali sme sa do nášho terajšieho bydliska. Môj manžel bol starostlivý otecko a deti boli na neho vždy hrdé a mali ho vždy radi. Tak ako väčšina mužov, aj on žil pre svoju rodinu a staral sa, aby nám nič nechýbalo a aby sme boli vždy veselí a netrpeli. Navzájom sme sa dopĺňali a starali sme sa o naše deti.
Najviac nás mrzelo, že manželova práca si vyžadovala, aby bol takmer stále preč, lebo pracoval v stavebníctve, v rôznych kútoch našej republiky a aj v zahraničí. O to bol pre deti vzácnejší a snažil sa im svoju neprítomnosť vynahradiť, keď bol doma. A nielen im, ale aj mne. Po dlhšom čase vonku, mal potom dlhšie voľno a ja som mala vtedy trošku času na seba a na svoje koníčky.
Medzi priateľmi sme boli známi tým, že sme všade chodili spolu a aj veľa vecí sme robili spoločne. Náš ocko bol veľmi zručný a vyrábal rôzne veci do bytu (nábytok do detskej izby, lustre, apod.), hračky pre deti, rôzne hry, a pod. Chodili sme spolu do prírody, na rybačku, na huby, robili sme športové dni pre deti, ich kamarátov a našich známych, a pod. Bolo nám veselo. Deti sa často vonku kamarátom pochválili, že čo im urobil za hračku, alebo aké nohavičky im ušil.
Keďže je sviatok otcov pred dverami , tak som sa rozhodla načrieť v spomienkach do mladších rokov nášho otecka, keď kuchtil, kutil a vymýšľal rôzne hry, výlety, a pod. a deti poskakovali okolo neho a obdivovali ho.
Keď bol náš ocko doma, ja som si rada vždy v sobotu ráno dlhšie pospala. Jedného rána, deti vbehli do spálne a s úžasom volali: “Mamička, mamička, zobuď sa. Ocko napiekol také výborné koláče.” Nedali mi inak, a tak som vstala a už ma ťahali za ruku do kuchyne. Na stole, na mise boli poukladané napečené kysnuté koláče, plnené džemom. Nemohla som zaostať za našimi deťmi, ktoré boli koláčmi unesené a ocka som pochválila. Inokedy zase napiekol oškvarkové pagáčiky alebo urobil palacinky.
Náš ocko, nás prekvapil často aj inokedy, keď navaril na obed alebo na večeru nejakú špecialitu (halászlé, ryby na kyslo, tresku, a pod.). Jeho varenie ma tešilo a jedlá od neho mi chutili. Hoci, som veľmi rada varila, keď navaril jedlo niekto iný, v tomto prípade náš ocko, tak mi to chutilo viac.
Vo voľnom čase som rada plietla, háčkovala, ale aj čítala a deti sa pri mne hrali. Náš ocko bol vždy rád pri nás. Bol zručný, a tak pri nás robil napríklad nejaký obraz z chemlónu alebo robil z chemlónu pokrývku na sedačku, nejaký darček pre našu babku alebo aj čítal deťom rozprávky alebo rozprával im niečo zaujímavé.
Inokedy zase, podľa návodu v časopise, urobil deťom veľkú stonožku z chemlonu, na nitkách, ovládanú zhora dreveným krížom ako v bábkovom divadle. Deti boli z toho nadšené a pochválili sa aj v škôlke. Pani učiteľky pozvali manžela do škôlky s tým, aby deťom ukázal tú úžasnú stonožku a vysvetlil im ako sa to robí. Všetky deti boli zo stonožky unesené a naše deti boli veľmi hrdé, že majú takého šikovného otecka.
Často sme chodili do prírody alebo k Dunaju. Chodievali s nami aj priatelia s deťmi. Náš ocko vždy vymyslel pre deti nejakú zaujímavú činnosť. Napríklad: dovolil im držať udicu, a tak chytali s ním ryby, hrával s deťmi futbal, preťahovali sa s ľanom, súťažili v streľbe zo vzduchovky. Chodili sme s deťmi hľadať malé hríbiky (špičky) a varili sme s nimi v kotlíku hríbovú polievku. V pahrebe sme pekávali zemiaky, v alobale mäso a zeleninu. Neraz sme opekali špekačky. Deti doma tento druh mäsových výrobkov za žiadny svet nezjedli, ale v prírode im to veľmi chutilo. Dievčatá robili venčeky z kvetov alebo zbierali lúčne kvety do kytíc. Organizátorom a hlavným aktérom bol vždy náš ocko a okolo neho bolo vždy kopec detí a aj dospelých.
V období, keď som sa učila na štátnice a písala som diplomovku, zostal mesiac doma a staral sa o naše maličké deti, ktoré mali ešte plienky, pral, žehlil a aj varil a staral sa aj o mňa.
Za celý náš život sa toho nazbieralo veľa, za čo si náš ocko zaslúži obdiv a vďaku. Pri tých všetkých radostiach a starostiach sa stalo, že napriek snahe sa mu sem-tam niečo nepodarilo a riadne nás pobavil. Nezdar vzal vždy športovo a rád sa poučil. Spomínam si, že raz došla na návštevu naša neter, tinedžérka. Ocko sa rozhodol, že uvarí polievku z kuracích drobkov a ona sa ponúkla, že urobí čokoládové palacinky. Navarili a išli sme jesť. Prvá si naberala polievku naša neter a tvárila sa veľmi namrzene. Čudovala som, ale nekomentovala som to. Nabrala som si aj ja a vtedy som zbadala, že z naberačky mi visí niečo dlhé. Prizrela som sa a bolo to črievko, ktoré trčalo z kuracieho žalúdka. V hrnci bolo takýchto kúskov aj viac. Ocko sa ospravedlňoval, lebo on si myslel, že keď sú drobky zamrazené, tak ich vo výrobe riadne očistili. Nič sa nedalo robiť a našu polievku sme vyliali. Obedovali sme palacinky našej neterky. Ocko si doživotne zapamätal, že kuracie drobky treba rozmraziť a očistiť.
Takýchto podobných príbehov o našom ockovi, teraz už dôchodcovi, by sa našlo ešte veľa. Je to výborný ocko a sme radi, že ho máme. Želáme si, aby zostal stále taký aký bol. Teraz je už na dôchodku, má viac času a venuje sa naším vnúčikom. Ich obľúbeným miestom je naša chata pri jazere, kde sa spolu vyšantia do vôle.
Naším oteckom k sviatku otcov všetko najlepšie!
