Keď zostávame slabí, chorí, tak chorobu radšej bagatelizujeme. Ešte ako-tak vládzeme. Snažíme sa ospravedlňovať a uspokojovať sa tým, že na otázku - prečo? odpovedáme: “V práci majú výhrady, keď navštívim lekára. Som v práci nenahraditeľný. Zastaví sa mi postup. Nedostanem prémie a iné výhody od zamestnávateľa. Nebudem si môcť kúpiť to krásne auto.” Najviac sa mi páči dnes taká moderná fráza: “Nemám čas.” Myslím tým, nemám čas na lekára. Čas síce máme, ale závisí od našej priority, čo uprednostníme. Vážnou odpoveďou na vyše uvedenú otázku, sú partneri a deti, ktoré považujú sťažnosti na zdravie, za otravovanie. Alebo to bagatelizujú a chorý partner sa prispôsobí. Priatelia a kolegovia vám oznámia, že aj viac chorého už videli. Poprípade sa vám za chrbtom smejú. Sú to vôbec priatelia?
Vplyvom spomenutého sa chorý človek uzatvára. Radšej nič nepovie. Prišiel na to, že každého bolesť je tá najväčšia bolesť. A v podstate vám sťažnosti ani nepomôžu. Hoci po psychickej stránke... Ktovie?
Chorý človek chodí do práce ako stroj. V noci nemôže spať a je nervózny. Po takej noci sa nevie natoľko sústrediť a práca mu trvá dlhšie. Ak chce prácu urobiť dobre, nadčasuje. Začína byť slabší, bolí ho celé telo, zvyšuje sa tlak a pod. Nedobré medziľudské vzťahy, ktoré predtým celkom toleroval, mu zrazu vadia. Na zdraví mu to nepridáva. Okrem toho musí znášať i iné starosti. Po rokoch deti odídu z domu, partnerský vzťah začína zovšednievať a pomaly sa začína rúcať. Hrajú tu svoju rolu aj nervy chorého partnera. Hoci predtým sa rád zabával, teraz nemá na zábavu čas alebo ani pomyslenie.
A ako sa stravuje moderný človek? To časté spojenie “nemám čas”, sa využíva aj v tomto prípade. Zloženie stravy, pre nedostatok času, je hlavne káva a nejaké rýchle občerstvenie, majonézové šaláty, pečivo, nejaké sladké alebo slané kekse, napolitánky, atď. Večer sa síce, ak má čas, naje, ale už je neskoro. Málo plnohodnotnej výživy, zlé rozloženie príjmu stravy a sily mu ubúdajú.
V práci bol predtým workoholik, ale pomaly to nezvláda. A hotová katastrofa, keď workoholikom je i partner. Je to otázka času, čo sa stane u neho so zdravím. Obaja majú po genetickej stránke určité predispozície a majú sklon to bagatelizovať. Veď to mal aj náš otec alebo mama a koľko rokov sa dožili. Zabúda, že žili v úplne iných podmienkach.
Hovoríme si, že sme pracovitý národ. Až tak, že mnohí nevieme, čo to je dovolenka a oddych. Nemyslím tým dovolenku na prácu v záhrade, na stavbe domu a pod.
A ako je to s návštevami u lekára? K lekárovi sem-tam zaskočíme, ale pokiaľ si veľmi nesťažujeme, zostávame s nejakými liekmi, v tej istej rovine. Veď, čo sa sťažujeme? Aj lekár má také problémy. Na nejaké väčšie vyšetrenie nás nepošlú. Stavom sa začneme vážne zaoberať, až keď celkom spadneme. Vtedy sami vyprovokujeme lekára, ak nám ešte zostala malá sila, aby nás poslal aj niekde ďalej na vyšetrenie. Ale to už je stav vážny a začínajú nám vypovedať telesné orgány. Na vyšetreniach niekedy ani nevedia prísť na to všetko, čo nám je. Človek sa fyzicky a psychicky rúti do priepasti. A treba chodiť stále do nemocnice, na vyšetrenia, ale nevládzeme. Partner tiež musí do práce. Veď niekto musí rodinu i živiť. V práci, kde sme stratili zdravie, nás berú ako nepotrebnú záťaž. Ešte, že nás nemôžu prepustiť. Hoci príčina sa vždy nájde.
Ako to je, keď sa jedná o psychiatrické choroby, napríklad depresie? Povieme si: “Veď to má dnes každý.” Aby sme išli k psychiatrovi, sa hanbíme. Bojíme sa, že čo povedia ľudia. Pomyslia si o nás, že sme blázni. U nás sa to ešte veľmi nenosí chodiť sa liečiť na psychiatriu. Sú však choroby, kde môže pomôcť aj psychiatria, a to len predpísaním nejakých liekov. Samozrejme pokiaľ nie je neskoro.
Po rokoch naháňania, nervov, zlého stravovania sa vám postupne zničí srdce, obehový systém, chrbtica, štítna žľaza, pohybové orgány a po toľkých liekoch i trávenie. Už nemáte takmer nič zdravé. I malá záťaž nám spôsobuje rôzne problémy. Či už sa na nič nevieme sústrediť, zabúdame, nevieme chodiť, trasú sa nám ruky, bolí nás hlava, rôzne iné telesné problémy, atď. a nakoniec i odpadávame. Ale lekári ešte stále neprišli na to, čo nám je. Diagnóz máme kopu, ale ešte to nie je tak zlé, aby to nemohlo byť horšie.
Pár rokov pred dôchodkom (možno podľa starého zákona, by sme boli už v dôchodku), dáme v práci sami výpoveď. Nemáme už silu, ani fyzickú, ani psychickú, pracovať a ani chodiť do práce. Workoholik už dopracoval. Je to pre nás katastrofa. Cítime sa neužitoční. My, predtým takí úspešní a potrební.
Ak máme šťastie dostaneme nejaký 50 - 60 %-ný invalidný dôchodok. Do celého sa, len tak jednoducho, nedostaneme. Treba k tomu ešte vážnejšie choroby. Čítala som v novinách, že vozičkár, o ktorého sa musí starať manželka a nič nevie sám robiť, dostal 60 %-ný invalidný dôchodok (finančne je to 50 %) a má napísané v rozhodnutí, že môže pracovať. A aké možnosti sú v mieste bydliska, nikto nezisťuje. Takých prípadov je aj viac. Sú chorí na srdce a iné dôležité orgány, kde sa človek, po jednom odpadnutí, nemusí prebrať a tak skončí svoju životnú púť.
Možno niektorí majú liekov na celý mesiac, miesto stravy. Nikto sa nepozastaví, že za tašku liekov môže na jednej strane pomôcť a na druhej ublížiť. Každý lekár si predpíše lieky na svoje choroby. A nezostáva nám len riadiť sa príslovím: “Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže.”
Možno, že sme boli zle vychovávaní. Nebola vhodná osveta. Miesto zdravia sme uprednostňovali prácu, kariéru, peniaze a majetok. Hoci navonok sme si hovorili, že si želáme veľa zdravia. My sme tak vychovávali svoje deti a tie postupne idú v našich šľapajach. Musíme dosiahnuť istý vek, aby sme prišli na to, že bez zdravia nie sú žiadne svetské pôžitky? Robili by sme to ináč v mladšom veku? Možno áno, možno nie. Možno, že je treba nejaká osveta. Alebo nie je? Keď je človek mladý, tak žije úplne inak svoj život a nezaujíma sa o osvetu zdravia a výživy. Majú mladí viac nadšenia, elánu a výdrže a nestarajú sa tak o seba? Buďme k sebe úprimní, takto sme to prežívali i my skôr narodení. Na druhej strane dosť často počúvam, že v tomto uponáhľanom svete je veľa mladých, ktorí strácajú zdravie a niektorí už nie sú medzi nami. Zdravie závisí, okrem už uvedeného, aj od podmienok v akých žijeme, či sa to týka mladých alebo starých. Nedá sa všetko zovšeobecňovať. Ale vetu, ktorú často hovorievala moja stará mama: “Zdravie, základ života.” pokladám za správnu. Isto to tak cítime všetci. Nie je to len fráza.
