K svojej dcérke dochádzala pomôcť v domácnosti, s deťmi, ale aj v záhrade. Po týždni urobila všetko, čo bolo treba a už sa zberala domov. Vždy hovorila: “Čo tu budem podaromnici leňošiť. Doma musím grulu okopať a okolo domu obriadiť. Otec ma doma čaká. Čo si bezo mňa poradí?” Len pre vysvetlenie, ujo kríval. Nedbala na prehováranie dcéry a keď už nemala prácu, tak odcestovala domov.
Keď došla teta Zuzka na návštevu, tak som sa vybrala na návštevu k priateľke, alebo som ich pozvala k nám. Rozumeli sme si a radi sa rozprávali. Prvýkrát mi povedala: “Vy ste taká usmievavá pani.“ a manželovi lichotila: “Mladý pán, vy ste taký pekný chlap. Páči sa mi, že vy vždy chodíte spolu s manželkou.“ Hneď sa “mladý pán” začervenal.
Jedenkrát prišli k nám na návštevu naši priatelia z Nemecka. Priateľka nás pozvala na výlet k jej rodičom do dediny pod Tatrami. Teta Zuzka sa prejavila ako milá, výborná a vtipná hostiteľka. Keď sme jej oponovali, aby toľko okolo nás neskákala, tak nám povedala: “ Ale akoby som vás nechala len tak, veď máte návštevu z cudziny a tých si treba uctiť.” O čo viac teta rozprávala, o to viac bol ujo ticho. Nuž a hneď nám to vysvetlila: “Veď akoby to bolo, keby sme obaja naraz vraveli, to by sme sa len prekrikovali. Preto si rozumieme.”
Naša izba, kde sme bývali, bola útulná a všade boli položené koberce, prikrývky, dečky a deky, ručné práce našej tety Zuzky. Posadali sme sa k bohato prestretému stolu a po výdatnej večeri sme otvorili fľašku. Ponalievali sme do malých pohárikov. Teta vypila za kalíštek, ale pri druhom sa ohradila: “Deti moje, už mi nenalievajte, lebo keď pijem, veľa vravím a aj to, čo nechcem.” Rozprávali sme sa a ja som tlmočila. Teta si zaspomínala na vojnu a na Nemcov. Priateľke sa to nepáčilo, a tak ju zastavila.
Tetu to zamrzelo a obrátila sa na nás:“ Veď ja mám aj dobré skúsenosti z Nemcami. Nie všetci boli zlí. Viete, moja dcéra je veľmi dobré žieňa, ale trocha prostoreká.” Zasmiali sme sa, lebo dcéra bola presne ako jej mama, rada rečnila, aj sa na ňu podobala.
Prišiel čas spať. My s priateľkou sme spali v manželskej posteli a našich cudzincov sme uložili na gauč. Medzitým sa naši Nemci stihli pohádať. Ľahli si a otočili sa k sebe chrbtom. Teta došla k ním a hovorí im: “Nuž, nemôžete sa hnevať. Pekne sa majte k sebe. Vy ste ešte mladí. Láska nehnevaná, nie je milovaná.” Obrovskú páperovú perinu pekne okolo nich pozaprávala, akoby ich chcela dať dohromady. Vôbec jej nevadilo, že jej nič nerozumeli. My, dve, sme sa ticho rehotali pod našimi perinami. Teta Zuzka bola vždy vitálna a šírila okolo seba dobrú náladu. Zmenila sa, keď zomrel ujo. Šibalský ohník z jej očú celkom vyhasol. Hoci sa snažila, už to nebolo ono. Bývala sama a nechcela ísť k nikomu, hoci zdravie pomaličky odchádzalo. Najskôr to bola operácia šedého zákalu na očiach. Potom som ju dlhšie nevidela.
Teraz už smutná teta Zuzka
Raz som sa dozvedela, že teta Zuzka je tu v neďalekom ústave. Opýtala som sa priateľky a dozvedela som sa, že teta je preto v ústave, lebo má Alzheimerovu chorobu a nemôže byť bez dozoru. Vraj, už niekedy nepozná ani rodinu. Veľmi som ju chcela vidieť, a tak keď ju priateľka vzala na víkend domov, tak sme išli na návštevu. Poznala nás a hladkala ma po rukách a hovorila nám: “Vy ste moja usmievavá pani a tento mladý pán je váš dobrý manžel.” Odišla som len na okamih do domu a keď som sa vrátila teta nám začala rozprávať: “Viete, prišla som len na krátko k dcére, ale musela som kázať, aby miesto mňa podojili tie kravy.” Obrátila sa na dcéru: “Musíš ma zaviesť naspäť domov, lebo oni tie kravy ani nenakŕmia, ani dobre neobriadia. Musím už ísť.” Priateľka ju tíšila, aby vydržala. Znova zabudla, kde je. Tisli sa mi slzy do očú. Ako osud zmení život čipernej ženy.
Priateľka ma informovala, čo robí teta Zuzka v ústave. V začiatkoch jej blokovanie pamäti bolo len zriedkavé. Vtedy bola veľmi čulá a dokonca riadila sestričku a upratovačku a ukazovala im ako majú zametať alebo ako upratovať. Dovtedy to bolo s ňou ešte dobre. Neskôr sa jej stav zhoršoval a ona častejšie rozprávala z cesty a nikoho nepoznala. Teraz už teta nechce ísť ani k dcére na víkend. Vraj jej je dobre tam doma. Už ani
nevie, že tam nie je doma.
V jeden deň ju priateľka, ktorá pracuje v ústave, našla pri bráne ústavu. Opýtala sa jej, že čo tam robí. Ona jej na to: “Viete musím ísť domov, lebo tí moji chlapi sa ani nenajedia a ani zvieratá neobriadia. Vrátim sa a nakŕmim a obriadim aj tieto kravy.”
V poslednom čase je stále smutnejšia a smutnejšia a niekedy hovorí, že radšej by už išla... Dcére sa to ťažko počúva a rada by urobila pre ňu čo najviac. Čo sa však dá viac urobiť pre človeka postihnutého takouto chorobou?
Držím palce tete Zuzke, aby mala čo najviac svetlých dní a čo najmenej tých zlých. Želám si, aby bola taká veselá aká bývala predtým.
