Naši druhí starí rodičia bývali od nás ďaleko, v okrese Komárno. Videli sme sa len málokedy, poväčšine jeden až dvakrát do roka. Auto sme nemali, a tak sme k ním cestovávali osobným vlakom. Napriek tej veľkej vzdialenosti nám starkí pomáhali. Naši stavali rodinný dom a pomoc im prišla vhod. Niekedy nám prišiel od starkých veľký balík plný mäsa zo zabíjačky, inokedy balík plný produktov zo záhrady, inokedy krmivo pre prasiatko a zvieratká, ktoré naši chovali, aby prilepšili našej domácnosti.
Jedného dňa nám došiel od starých rodičov list a mamička nám oznámila, že pôjdeme k ním na prázdniny. Neprotestovali sme, lebo s nami cestovala aj mamička. Zdržala sa tam cez víkend a potom cestovala späť bez nás. Bol to pre nás zážitok cestovať osobným vlakom. Cestovali sme takmer celý deň a v Komárne sme museli prestupovať. Pre nás, deti, to bola dlhá cesta, a tak sme behali z jednej časti vagóna do druhej. Zrazu sa zabuchli dvere a ja som si tam zabudla prst. To bola ukrutná bolesť. Kto to zažil vie. Nariekala som na celý vagón a všetci vo vnútri sa ma snažili utešovať.
Bola som drobučká, plavovláska a ustráchaná. Brat, o rok mladší, bol naopak smelý a vždy stál pri mne, aby mi pomohol. Mali sme sa radi. Preto sme si ani neuvedomovali, že budeme celé prázdniny bez mamičky, lebo sme mali jeden druhého.
Tešili sme sa na starkých, lebo hoci sme sa videli málo, mamička nám vštepovala lásku k starým rodičom a k jej bratovi, ktorý bol tak starý ako ja. Bol ako môj druhý brat a veľmi sme si rozumeli.
Starí rodičia bývali v predĺženom, hospodárskom dome s veľkou povalou, dvorom, záhradou a kopou zvieratiek. Bývali tam s rodičmi nášho starkého.
Napriek tomu, že sme boli malí, radi sme pomáhali starým rodičom. Boli sme hrdí, keď nám to dovolili. Starkí vstávali ráno pred piatou, nakŕmili zvieratká a vyčistili chlievy. Starká pripravila bohaté raňajky, kde nesmeli chýbať rôzne produkty zo záhrady. Starkí sa najedol a vybral sa na pole pracovať. Starká ešte navarila obed, dozrela, aby sme sa najedli a odišla za starkým.
My sme zostali s prastarými rodičmi a naším malým ujom doma. Prastará mama bola taká veľká a veľmi hundravá a stále sa jej niečo nepáčilo, stále nás okrikovala. Nemali sme ju radi. Priznávam sa, že som sa jej bála. V dospelosti mi aj mamička potvrdila, že aj ona sa jej bála. Chlapci si nechceli dať a niekedy jej odvrávali.
Prastarý otec bol drobný, s malým klobúčikom na hlave a takmer vždy sedával na ulici, na trávou porastenom kanále, pred drevenou bránou, a fajčil ušúľané cigarety. Bol k nám dobrý a vždy nám niečo podaroval. Niekedy nám dal aj korunky, aby sme si kúpili cukríky alebo kráchelku (farebnú malinovku). Radi sme mu chodili kupovať do obchodu tabak a papieriky na cigarety, lebo vždy sa nám ušla nejaká dobrota.
U susedov býval babkin brat s manželkou (ujec a ujčinka), ku ktorým chodili na prázdniny tetine deti, ich vnúčatá z našej dediny. Dve dievčatá a dvaja chlapci, všetci o pár rokov starší ako my. Aj ich starí rodičia boli veľmi milí.
S týmito našimi príbuznými sme sa hrávali, bicyklovali, oberali ovocie,.... Kedysi som bývala veľmi nesmelá a bojazlivá. Keď všetci chlapci a dievčatá utekali a skákali cez plot, ja som vždy zostala doma, lebo som za nimi nestačila. Ešteže som mala prastarého otca, ktorému som sa vyplakala v náručí a on ma utešoval a vždy mi niečo dal. Raz som od neho dostala “poklady”, tri veľké mosadzné prstene, ktoré som ešte dlho opatrovala ako pamiatku na neho.
Stvárali sme rôzne huncútstva, o ktorých naši starí rodičia nemali ani šajn. Letá bývali horúce, a tak sme chodili za dedinu na lapoš (močiar), kde sme sa kúpali. Niekedy sme sa kúpali spolu so žabami. Raz chlapci vykopali hlbokú jamu a do nej natiekla teplá voda a ja som do nej spadla. Našťastie sa mi nič nestalo, lebo ma hneď vytiahli. Inokedy náš malý príbuzný Igor na bicykli, oblečený len v trenírkach, spadol do hlbokého jarku, plného žihľavy. Viete si predstaviť ako vyzeral? Bol samý pľuzgier a celé telo ho pálilo. Chodievali sme k susedom za kamarátmi a u nich sme skákali z povaly dolu do slamy. U starkých na dvore sme si stavali z tehál a dreveného koryta dom, kde sme sa hrávali. Na ulici na jarku sme zbierali púpavu a plietli venčeky.
S mojou priateľkou Elkou sme šili na jej bábiku. Celý život som mala tú krásnu bábiku, ktorá bola ako živá, pred očami. Doma som mala aj ja bábiku, ale len takú celú bakelitovú s modrými zamatovými šatami a bielym golierikom. Tá nebola taká ako Elkina bábika. Starkí boli veľmi zlatí a mala ich rada celá početná rodina, a tak vždy sme sa tam stretli aj s inými príbuznými. Napríklad k ním chodili aj mamine sesternice, stredoškoláčky Eva a Eda, ktoré som ako malá, veľmi obdivovala.
Starká chodila na obed domov, aby nám dala jesť a potom sa vrátila späť na pole.
Starkí sa vracali z poľa až po západe slnka. Starká nám dala večeru a starký si s nami rád zažartoval. Po večeri ešte pracovali okolo zvierat a domu. Keď nám dovolili, tak sme im ešte pomáhali. Potom riadne unavení, sme sa všetci pobrali spať. Prázdniny rýchlo utekali a ani sme sa nenazdali prišla mamička s otcom pre nás, lebo bolo koniec prázdnin.
Za tie prázdniny sme zažili ešte veľa zážitkov, na ktoré sme s bratom a aj s ostatnou rodinou spomínali celý život. Mnohé z tých detí už nežijú. Bohužiaľ aj môj brat Julko, príbuzní Igor a Zdenko. Tento článkom je vlastne spomienka na nich. Ostatní žijú na iných miestach Slovenska a stretávame sa len riedko. Mnohých kamarátov som odvtedy ani nestretla. Ktovie ako žili ďalej?
Vždy, keď o tom rozprávam mojím deťom, tak mi hovoria, že sa im zdá, že sú to rozprávky. Oni už prežili úplne iný život, v meste v paneláku a v pionierskych táboroch.
