Starká vyšla z ambulancie obvodného lekára a sadla si k nám na stoličku. Po našom vyzvedaní, tichučko, so slzami v očiach, nám začala rozprávať. Po dvoch dňoch sa konečne dostala do ambulancie obvodného lekára. Prvý deň jej bolo zle a sama sa nedostala z domu. Nemala po ruke nikoho, kto by jej pomohol. Býva totiž sama, v garzonke. Druhý deň už konečne ako - tak, vládala a pomaly sa dokrivkala do spomínanej ambulancie. Lenže sestrička jej oznámila, že pán doktor z nejakých osobných dôvodov neordinuje. Posedela si na chodbe pred ordináciou a pomaly sa odkrivkala domov.
K pánovi doktorovi sa rozhodla ísť na ďalší deň a až okolo desiatej. Vraj, aby nemusela toľko čakať, lebo ráno je tam veľa ľudí. No, starká sa mýlila, ešte aj v tomto čase tam bolo ľudí neúrekom. Každý vstupoval k sestričke po jednom a ľudí akosi neubúdalo, skôr pribúdalo. Nebolo sa čo čudovať, keď pán doktor predtým deň neordinoval. Sem-tam, prišiel niekto aj mimo poradia. Napríklad nejaký obchodník s liekmi a lekárskymi pomôckami, nejaký mestský úradník alebo lekárov priateľ, t.j. všetci ostatní, ktorých vzali mimo poradia. Mnohí pacienti frflali a hromžili, že tam čakajú už od rána. Odniesla si to sestrička. Bránila sa, že koná na príkaz pána doktora. Starká sa bála ohlásiť a tichučko sedela na stoličke. Nechcela pána doktora nahnevať, veď ho bude potrebovať. Na to, aby išla k nejakému inému lekárovi, ani nepomyslela. Veď ako aj sama povedala, že už jej nestačia sily.
Konečne, prišla na rad a vošla dovnútra. Sestrička jej zmerala tlak, vypísala adresy na recepty na lieky a dala do ruky kartu. Ešte starkej oznámila, že má vysoký tlak. Keď sa ubezpečila, že starká ráno užila tabletky, tak jej odporučila, nech upozorní na ten vysoký tlak pána doktora.
Potom už starká vošla do ordinácie k pánovi doktorovi. Hneď zbadala, že nemá dobrú náladu. Starká sa mu posťažovala, že jej nie je najlepšie a že aj tlak má vysoký, hoci užila lieky. Lekár to vraj, akoby nepočul. Nepovedal nič. Hoci, to starká zopakovala. Predpísal jej lieky, na sestričkou pripravené recepty a podal jej ich. A hneď sa s ňou aj lúčil. Babka, mu však, trasúcou rukou položila na stôl ešte žiadosť, ktorú potrebovala od neho vyplniť, pre sociálnu výpomoc. Lekár sa z ničoho nič rozhneval a rozkričal: “Tie baby si na sociálke vyvaľujú zadky a nič nerobia a ja musím vypisovať takéto hlúposti. Ja nie som úradník.” A hromžil a nadával. Babka len nesmelo pozerala a neodvážila sa povedať ani slovo. Znervóznela. Cítila sa zle. Potom predsa ticho povedala, že veď to ona nechce zadarmo a riadne to zaplatí.
Pán doktor hromžil ďalej. Chúďa, starká si myslela, že pomôže, keď mu navrhne, že si príde pre žiadosť a potrebné doklady inokedy, keď nebude tak vyťažený. No, lekár sa rozčertil ešte viac. Vraj, jemu je to jedno, kedy takéto “somariny” bude vypisovať. Len tým stráca zbytočne čas.
No, okrem toho, že od rána vypisoval recepty, sedel za stolom a písal do karty a písal doporučenia na vyšetrenia odborným lekárom, atď., nič iné nerobil. Tak by to mohli konštatovať pracovníčky sociálneho odboru. Tak ako on nevedel nič o ich práci, ani ony nevedeli veľa o jeho práci. A ako príde k tomu chorý, keď si lekári a štátni, resp. verejnoprávni úradníci navzájom na seba, pred ním, nadávajú. Pritom, ktovie, či tí na sociálke o jeho postoji vôbec niečo vedia. Nechcel sa len trošku uvoľniť? Také jednanie by rozčúlilo nielen starého a chorého, ale i zdravého.
Pán doktor napísal rýchlo pár viet do žiadosti a už chcel starkú vypoklonkovať. Ale, znova sa nedala. V sociálke jej povedali, že má doniesť potvrdenia, aj od odborných lekárov a odporučenie k ním jej má dať obvodný lekár. Len vtedy počula babka pána doktora kričať: “Aké odporučenia? Nemám na to čas. Veď za posledný pol roka máte odborné vyšetrenia, a tak tieto priložte. Mám svoje povinnosti. O pol jednej musím odísť.“ Starká však modlikala: “Prosím, pán doktor. Veď, ja som si to nevymyslela. Veď to mi kázali tie pracovníčky v sociálke.” No, pán doktor neustúpil a mrmlúc, že už nemá čas, poslal starkú von. Starká pokorne a so slzami v očiach, vyšla na chodbu. Veď, pán doktor je autorita a toho musí poslúchnuť. Na chodbe si sadla medzi nás a trasúca sa, na náš podnet, nám všetko vyrozprávala. Vtedy sme si všimli, že na hodinkách je už pol druhej. Napadla mi otázka: “Ponáhľal sa lekár preč, alebo to bola len zámienka, aby sa zbavil starkej?”
Keď sme stretli starkú o dva mesiace, tak nám prezradila, že nakoniec žiadosť o sociálnu výpomoc z úradu práce, kde by mohla dostať peniaze na opatrovateľku a nejaké peniaze na zdravotné pomôcky, nepodala. Veď nemala ani tie potvrdenia od odborných lekárov. Vlastne, jej ich obvodný lekár nedal a ona kópie nemala. Mrzelo ju otravovať pána doktora ešte raz, keď bol taký nervózny. Vyzeralo to, akoby sa pána doktora bála. Ešte dodala, že sa cítila zle a nemala na takéto vybavovanie sily.
Spýtala som sa jej, že prečo jej nepomáhajú deti? Povedala, že deti nemá, manžel zomrel a vzdialenú rodinu má až na východe. Tak jej nič iné nezostáva. Keď vie, tak sa trápi sama a keď je to nevyhnutné, poprosí o pomoc susedov. Vraj, jej veľa pomáhajú. Aj túto sociálnu výpomoc jej navrhli susedia a doniesli jej aj prázdne tlačivá. Škoda, že to, vďaka, neochote obvodného lekára nedotiahla dokonca. Spýtali sme sa jej, že čo na to susedia? Povedala, že zatiaľ im ešte nič nepovedala. Nechce ich obťažovať. Potom sme jej dohovorili, že sa má na nich obrátiť, keď sú takí milí. Veď, nakoniec aj tak, bude musieť nejako vyriešiť svoju situáciu. Hlavne v prípade, keď už nebude vôbec vládať. Sľúbila, že sa so susedkou porozpráva.
Odvtedy prešiel mesiac a za ten čas sme ju nestretli. Často na ňu myslím, že či si to predsa len nakoniec nevybavila. Myslím na to, že je ako ustráchané dieťa. Ktovie, akí budeme my?
Možno si niektorí lekári ani neuvedomujú svoje správanie. Neuvedomujú si, že môžu svojím nevhodným správaním zhoršiť stav chorého pacienta. Uvedomujú si to lekári, že k ním chodia väčšinou chorí ľudia? A nehovoriac o tom, že aj starí. Tento príbeh potvrdzuje, že asi si to niektorí neuvedomujú alebo je im to ľahostajné. Veď, sú to len tiež ľudia...
