Bol večer, približne osem hodín, keď sa dcérka vrátila domov od priateľky - susedky. Rodičia sa na ňu obrátili s otázkou, že kde nechala brata. O rok staršia sestrička, si až vtedy spomenula na bračeka. Boli síce spolu, ale niekde sa vytratil. Dosť dlho ho nevidela. V rodine sa rozbehla pátracia akcia. Prešli všetkých susedov, rodinu, ba takmer celú dedinu, pochodili po parku, okolo vody a pod.
Potom, keď už boli v koncoch, postávali bezradne na ulici. Rodičia už uvažovali, že zavolajú na políciu a vtedy, sa na konci ulice objavil a dôležito si vykračoval hľadaný, malý chlapček. Všetci sa okolo neho zhŕkli. Mamka a otec, si neboli istí, či ho zderú alebo ho vybozkávajú. Veď im pripravil horúce chvíle, ale na druhej strane sa tešili, že ho vidia živého a zdravého.
Hneď ho vyspovedali. S vážnou tvárou všetkým vysvetlil, že obecný rozhlas hlásil, že z každého domu má ísť jeden člen rodiny na schôdzu do kultúrneho domu. Keďže u nich nebol nikto doma, tak sa vybral on ako člen rodiny. Pozabával vtedy celú ulicu. Odvtedy ho všetci v dedine volali zo žartu “Jeden člen rodiny”.
Doma mu rodičia vážne dohovorili. Prikázali mu, že bez ich vedomia nesmie odísť z domu. Chlapček sľúbil, že už bude dobrý a už sa bude vzorne správať a hlavne nebude vymýšľať. Myslíte, že vydržal?
Netrvalo dlho a o našom malom výmyselníkovi sme si zase niečo vypočuli. Jeho otec pracoval ako vedúci požiarnik v jednom veľkom drevárskom závode. Keď prišiel domov z práce, rád kutil v garáži, kde mál rôzne stolárske nástroje. Jeho malý synček chodil okolo neho a vždy sa chválil, že mu pomáha. Sem-tam mu podal kladivo, klinec, pílku a iné nástroje. Jeho šikovný otecko robieval i rôzny nábytok. Chlapček ho za to veľmi obdivoval. Otec mu vždy hovoril: “ Keď budeš veľký, aj ty budeš taký robiť.“ Malý, keď niekoho stretol na ulici, tak sa hneď prihovoril a pochválil sa, že raz bude stolárom a urobí dotyčnému nábytok.
Neďaleko nich býval starší pán, priateľ jeho otca. Keď tento ujo rozprával, tak posledné hlásky v slove poťahoval. Raz si chlapček nasadil na hlavu otcovu hasičskú čiapku a kráčal za týmto susedom po ulici a volal na neho: “ Števkóóóó, ja, keď budem veľký, tak ti urobím nábytok.” Mamka práve vyšla na ulicu a takmer zamdlela, keď počula “Števkóóó” sem, “Števkóóó” tam. Synčeka vyhrešila a vysvetlila mu, že starý pán nie je pre neho žiadny Števko, ale ujo. Chlapček sa bránil, že veď aj ocko mu tak hovorí. Vysvetlila mu, že ocko mu môže hovoriť Števko, lebo sú s ujom priatelia. “Ale veď aj ja som jeho priateľ.“ bránil sa chlapček. Mamička mu vysvetlila, že síce je, ale len malý, a preto je to pre neho ujo. Dodnes nevieme, či to vtedy celkom pochopil. Isté je, že mamičku poslúchol a viackrát suseda Števkom nevolal.
Ani v tomto prípade to nebol posledný nezbednícky čin malého chlapčeka. Nikdy to nerobil, aby niekomu ublížil, skôr naopak. Obdivovala som jeho kreativitu, výmysly, úmysel pomôcť slabším a niekedy aj jeho úmysel byť prospešným iným ľuďom. Zostalo mu to aj v dospelosti.
Tento článok venujem spomienke na môjho nebohého brata...
