Je to jeden z mnohých večerov, keď môžeme sedieť spolu a spoločne zhodnotíme vysielaný program alebo si v pokoji porozprávame o našich všedných a aj nevšedných problémoch. Dostaneme sa aj k tomu, že si zaspomíname na naše deti, ktoré sú už dospelé a osamostatnili sa. Radosťou nás napĺňajú spomienky na nášho milého vnúčika. Ozaj, ktovie, či by sme postrehli, že už starneme, keby nebolo našich dospelých detí a rastúceho vnúčika?
Sme radi, že môžeme, napriek našej pracovnej vyťaženosti sedieť a spomínať na mladšie roky a na kedysi spoločne strávené šťastné dni s našimi deťmi. Vždy sme si hovorili, že sme správna štvorka so svojimi starosťami a radosťami, adekvátnymi nášmu veku.
Predstavujeme si aké to bolo keď sa deti batolili, keď urobili prvý krôčik, vypovedali prvé slovíčko. Vieme si živo predstaviť ako sme spolu, alebo aj každý zvlášť varili a piekli dobroty pre našu šťastnú rodinu, alebo sme šili pre nich šatôčky a ako sme robili rôzne ručné práce a ako som im plietla a háčkovala vecičky. Manžel im vyrábal rôzne bábky a hračky, ktoré mali najradšej na svete. Spomínam si na prvú skutočnú vzburu našej dcérky, keď nám oznámila: “Ja nie som chalan, a preto si neprosím do škôlky nohavice. Prosím si novú sukničku.” Prosbu som jej splnila a ušila som jej sukničku a vestičku a bola z nej malá kočka. Rovnako manžel prešil zo svojich páskavých, tesilových nohavíc nášmu synovi pekné nohavičky. Bol z neho pekný, malý jednoročný pánko. Netešili sa len deti, ale aj my dospelí.
Pozreli sme si rodinné albumy a zaspomínali sme si na prvý deň našich detí v škôlke. Práve mali šťastie, lebo prišiel ujo fotograf a hneď ich odfotil. Alebo sme mali šťastie my, lebo nám zostali milé spomienky? Najhoršie bolo vtedy, keď museli v škôlke spávať. Inak si celkom zvykli a neboli s nimi žiadne problémy.
Z pieskoviska chodili vždy celý od piesku. Z okna som často sledovala a usmievala som sa popod nos ako sa náš prispôsobivý synček rozprával s deťmi maďarskej národnosti, slovensko-maďarsky. Napríklad pri hre s veľkou tatrovkou kričal na malého suseda: “Meďunk nakladaný...“ Zažili sme s deťmi prvé pády z bicykla a prvé zranenia, ktoré sa našťastie, po veľkom náreku, veľmi rýchlo zahojili.
Ďalšia fotografia bola z prvého dňa v škole, keď dcérka ako prváčka a syn ako druhák, držia veľké kytice pre svoje učiteľky. Zažili sme aj zdravú, dcérkinu žiarlivosť. Syn od prvého ročníka pekne recitoval a stal sa známy na celej škole. Takmer každý učiteľ sa pýtal dcérky: “Ty si Tomášova sestrička?” V škole učiteľom nepovedala nič, ale doma mi to vždy vysvetlila: Mami, ja nie som Tomášova sestrička, ale ja som Monika. Vieš ja som ja a Tomi je Tomi.” Poučila som ju, že je jeho sestrička a má byť hrdá, keď ju spoznávajú, lebo on niečo dokázal. Pripomenula som jej, že veď aj ona môže recitovať a dosiahnuť taký istý úspech alebo môže vyniknúť v niečom inom. Aj sa tak stalo a napriek jej slabému hlásku bola celkom úspešná recitátorka a aj krásne maľovala. Mala aj nejaké výstavy. Jej obrázky sú rozvešané po celom našom byte. Páčia sa aj jej malému synčekovi. Tešili sme sa, lebo naše deti vždy robili spolu veľa vecí a nikdy sa nenudili. Napríklad hrávali divadlo, písali krásne slohy, hrali na hudobných nástrojoch, športovali a veľa iných vecí, v ktorých sa navzájom ťahali a podporovali.
Veľkým zážitkom pre celú rodinu boli naše spoločné dovolenky, výlety a lyžovačky.
Spomínali sme s manželom na to, že veľakrát, hlavne keď mali ísť spať, mali plné ústa otázok, na ktoré sme niekedy veľmi ťažko odpovedali. Niekedy sme večer sedeli spolu a preberali spolu ich detské, školské a neskôr aj tinedžérske problémy, ba aj problémy v láske. Keď boli menší, tak ich v posteli napádalo tisíc vecí, s ktorými sa nám zdôverovali.
Priznám sa, že veľakrát sme sa museli pousmiať, lebo aj my sme sa učili od nich, na ich detských a mládežníckych problémoch a skúsenostiach. Úplne nás vtiahli do toho ich detského alebo mládežníckeho sveta a my sme spolu s nimi riešili ich problémy a niekedy sme sa aj od srdca spolu zasmiali.
Keď ma chytá nostalgia za tými krásnymi časmi, tak sa mi oči zalesknú od sĺz. Manžel sa pousmeje, pritiahne si ma k sebe, pohladí ma po vlasoch, lebo uhádol na čo som myslela. Vtedy si uvedomím, že som rada, že ho mám a že môžeme spolu udržiavať pre naše deti, ich partnerov a nášho vnúčika ešte stále pekný a veselý domov, kde sa radi vracajú.
Istotne to poznáte. Vždy sa tešíme a netrpezlivo čakáme na ich návštevu. Po pár hodinách, alebo niekedy, po pár dňoch, odchádzajú do svojich nových domovov, vzdialených od nás niekoľko desiatok kilometrov a nám stisne srdce, lebo zase zostaneme sami. To je však len okamih, lebo si uvedomíme, že tak to má byť. Dospelé deti majú už svoj život a my zasa svoj, hoci, sme si ešte stále veľmi blízki. A my znova žijeme zo spomienok.
