Po príchode domov, ma pohltil všedný rodinný život a moje vyšetrenia po nemocniciach pokračovali. Sem-tam som si spomenula aj na Janku a tešila som sa, že snáď v lete bude už po promóciách a stretneme sa. Prišlo predvianočné obdobie a ja som si spomenula na priateľov, ktorým som napísala blahoželania k Vianociam a novému roku. Medzi nimi nechýbala ani moja mladá priateľka Janka.
Prešiel mesiac a ja som dostala list s neznámym rukopisom. Písala mi Jankina mama. V smutných riadkoch mi opísala, že Janka v októbri zomrela a priložila smútočné parte, ešte z októbra predchádzajúceho roka. Slzy sa mi rinuli z očú, hlavne, keď som uvidela na smútočnom parte Jankinu podobizeň. Taká mladá, krásna a musela odísť.
Bola už takmer hotový človek, pripravený na samostatný život. Bola to ťažká rana pre mamičku, odišla jej jediná dcérka.
Napísala som jej a vyjadrila som jej svoju sústrasť. Keďže ma nevedela zaradiť, tak som jej pripomenula čas, keď sme sa stretli v nemocnici.
V ďalšom liste mi opísala svoj hrozný žiaľ a jej psychické zrútenie, čo ma vôbec neprekvapilo. Musela sa vzdať svojej milovanej práce riaditeľky biochémie v nemocnici a zostať na maródke. Vymieňali sme si list za listom a po čase som sa stala jej dôvernou priateľkou. Snažila som sa pomôcť. Snáď sa mi to darilo.
Napísala mi, že Janka po návrate z nemocnice zostala na pár dni doma a v októbri sa odobrala do Olomouca na internát. Tam sa pripravovala na posledné skúšky. Jej spolužiačky odišli domov a ona zostala na izbe sama. To bolo pre ňu osudné. Jedného dňa ju našli v izbe mŕtvu. Predpokladajú, že jej došlo zle, odpadla a keďže nedostala prvú pomoc, zomrela.
Napriek našej dlhotrvajúcej korešpondencii a snahe stretnúť sa, vzájomným pozvaniam, sme sa ani s Jankinou mamou nikdy nestretli. Nakoniec sa rodičia z bytu, kde prežili toľko pekného s Jankou, a všetko im ju tam pripomínalo, odsťahovali na Moravu, a tam žijú dodnes. Naša korešpondencia sa už obmedzila len na pohľadnice na veľké sviatky, ale moje myšlienky často zaletia na Moravu k Jankinej mamičke a myslievam aj na Janku.
Teraz je už Jankina mamička na dôchodku a zdá sa, že napriek veľkému smútku, ktorý sem-tam pocíti, sa prinútila žiť. Je rada, že sa odsťahovali, čo jej pomohlo trošku stlmiť bolesť zo straty ich jedinej dcérky. Blízko býva najbližšia rodina jej manžela, takže nemá núdzu ani o spoločnosť. Vraj sa vôbec nenudí. Teší sa, že má čas na svoje koníčky, na literatúru a hltá jednu knihu za druhou. Keď mi naposledy písala list, jej manžel ešte pracoval a doma bývala sama s knihami.
Často si kladiem otázku prečo sa tak stalo? Prečo osud pripravil pre rodičov takýto žiaľ a smútok. Prečo musí odísť navždy z tohto sveta taký šikovný, mladý človek? Prečo nebolo jej starším rodičom dopriate, vidieť šťastie svojej jedinej vytúženej dcérky v jej vlastnej rodine, s manželom a vlastnými deťmi? Ktovie, prečo je osud niekedy taký krutý a nedopraje ľuďom žiť šťastne?
A Janka ..., chcela veľmi žiť, dokonca si ani len nepomyslela, žeby zomrela.
